pondelok, 22. apríl 2019Meniny má Slavomír

Kostolianske kroje a odievanie

© 2019 Mgr. Danka Kellnerová – textová časť a staré fotografie
© 2018 Peter Bódi – farebné fotografie
 

Pred pár rokmi, počas zrodu našej folklórnej skupiny Briežok, som mala možnosť navštíviť pani Zdenku Dobiašovú, ktorá mi chcela ukázať jej zbierku kostolianskych krojov. Kráčajúc k nej som ani netušila, že sa v ten deň dozviem pre mňa úplne nové veci a že sa zamilujem do našich tradícií a histórie ešte viac.

Postupne mi poukazovala rôzne sukne, lajblíky, čižmy, kabátiky… a napokon, ako zlatý klinec programu, vytiahla z útrob starej skrine nádherné najstaršie kostolianske kroje, o ktorých som ani netušila že sa u nás nosili. Od tej doby sa intenzívne venujem štúdiu a skúmaniu odievania v našej obci a jej blízkom okolí.

Po piatich rokoch hľadania a skúmania čierno-bielych fotografií som si povedala, že doteraz zistené informácie by bolo dobré uchovať pre záujemcov aj vo farebnej forme. Preto po mnohých hodinách strávených v depozitároch krojov v Martine a v Stupave, po mnohých návštevách našich najstarších občanov a po mnohých konzultáciách s etnológmi sme spolu s inými dobrovoľníkmi a členmi nášho súboru začali rekonštruovať a dopĺňať časti krojov, ktoré sme v roku 2018 prezentovali na dovtedy prvej a jedinej výstave krojov z našej obce, ktorej súčasťou boli aj profesionálne fotografie rôznych doteraz skompletizovaných odevov a krojov. Pre tých, ktorí sa tejto výstavy nemohli zúčastniť, alebo si ju chcú opäť pripomenúť, je určená táto prezentácia, ktorá aspoň v skratke poskytuje základné informácie o odievaní a krojoch v našej obci v časoch relatívne dávnych a minulých.

Popisy k jednotlivých druhom krojov uvádzam tak, ako som na ne za tie roky výskumu prišla. Samozrejme treba toto vnímať s jemnou rezervou, nakoľko odievanie bolo a vždy bude veľmi obšírna téma, ktorú možno opísať rôzne.


Ako prvé by som chcela prezentovať zopár vzácnejších historických fotografií. Pod jednotlivými fotografiami sa nachádza popis (Zdroj: Archív rodín Ďuriačových, Bugárových, Dobiašových, Rajnohových a Ďatkových).


V rámci prípravy výstavy krojov z našej obce sme dali zhotoviť farebné fotografie rôznych doteraz skompletizovaných odevov a krojov.  Začnem postupne pracovnými odevmi.

Starý mužský pracovný odev

Najstarší dochovaný mužský pracovný odev bol veľmi jednoduchý. V lete sa nosila ľanová, alebo konopná košeľa z doma tkaného plátna. Jeden variant tejto košele ma široké rukávy, ktoré siahali cca do polky predlaktia. Konce rukávov boli zdobené žltou výšivkou. Tak isto bol zdobený límec/golier na košeli, ktorý bol asi 2 cm vysoký. Na ňom boli šnúrky na viazanie.

Druhý variant košele sa nosil u nás a bol typický aj pre iné regióny od nás až po stred Slovenska. Tento variant bol podobný košeli so širokými rukávmi, akurát tieto rukávy boli ukončené manžetou. Manžeta sa vyšívala podobnými vzormi ako môžeme vidieť na ženských opleckách.  Vyšívalo sa harasom.

Tieto košele sa používali aj na sviatok, alebo bežné nosenie. Na hruď sa často vyšívali iniciály jej majteľa. Chlapi pri práci nosili doma tkané široké nohavice-geťe, do ktorých bol všitý sed, teda „griťie“. Na spodku boli nohavice rozstrapkané. Najstaršie kusy týchto nohavíc by už asi naši páni neobliekli, sú totiž veľmi široké a krátke. Zaväzovali sa šnúrkou. Hlavne pri práci so senom, alebo pri remeselných prácach nosili muži na nohaviciach jednoduchú hladkú čiernu zásteru. Obuté mali zväčša čižmy, avšak chodiť na boso nebolo hlavne v lete výnimkou. Na hlavách sa nosili klobúky, podľa starých výskumov boli malé a okrúhle. Neskôr sa nosil už meštiacky typ klobúka, ktorý sa nosil v celom Tekove.

Starý ženský pracovný odev

Podľa výskumov a posledných dochovaných kúskov tohto odevu išlo o tkané ľanové, alebo konopné plátno (neskôr pretkávané pamukom, aby bolo mäkšie). Odev bol veľmi jednoduchý.

Ženy si obliekali oplecká/rukávce, ktoré boli jemne nariasené s krátkym rukávom. Zaväzovali sa vpredu pod krkom na šnúrku, mali malý výstrih. Sukňa bola tiež veľmi jednoduchá, mohla sa používať aj ako spodná sukňa.

Ženy chodili zväčša bosé, hlavne pri prácach v teplom období. Špecialitou našej obce bola obuv, tzv. dreváky. Išlo vlastne o šľapky, ktoré mali podrážku vystrúhanú z dreva a na ňu sa pribil jeden remienok z odpadkovej kože. Takto muži ženám zhotovovali obuv, ktorú používali, keď potrebovali z domu vyjsť ku chlievom, kde bolo blato. Niektorí pamätníci spomínajú, že keď počuli rýchle „klop klop klop“, vedeli, že žena sa blíži.

Novší ženský pracovný odev

Tento odev mal taktiež viac variantov. Ženy si, samozrejme, nekupovali sukne ako pracovné. Na prácu sa využívali sukne a časti odevu, ktoré už boli opotrebované (zašívané, alebo zaplátané) a na sviatok sa už viac nehodili.

Vrchnú časť tvorili buď blúzky z bavlneného plátna, ktoré sa zapínali na cvočky, alebo malinké gombíky. Starším typom boli tzv. „čipoše“, ktoré mali pekne vyšívané rukávy, avšak neriasené. Na sukni sa nosila zásterka, fertuška. Tá bola šitá z odpadových látok, alebo z lacných bavlnených látok. Niektoré zásterky sa uväzovali okolo krku a na hrudi mali aj vrecko. Niektoré sa len jednoducho opásali okolo pása.

Ženy chodili zväčša bosé. Až v zimných mesiacoch si obúvali čižmy. Aj mladé dievčatá pri práci často nosili na hlave ručníky, alebo šatky, aby im vlasy nepadali do očí. Ak bolo chladnejšie, obliekali si svetre a to buď doma uštrikované, alebo už aj kupované.


Od pracovných prejdem teraz postupne k sviatočným a svadobným odevom a krojom.

Starý sviatočný kroj

Tomuto kroju budem venovať najväčšiu pozornosť, nakoľko patrí k nášmu najstaršiemu a podľa mojej mienky aj najvzácnejšiemu typu kroja, aký sa u nás dochoval. Jeho vek odhadujem na cca 100-130 rokov. Skompletizovaných bolo doposiaľ iba 10 kompletov. Bohužiaľ sa súčiastky tohto kroja často stali „obeťou“ spálenia alebo vyhodenia.

Opäť musím vyzdvihnúť prácu pani Zdenky Dobiašovej, ktorá tieto súčiastky doslova zháňala po celých Kostoľanoch. Ďakujem touto cestou taktiež všetkým, ktorí takéto kúsky ešte dodnes doma, pekne uložené, opatrujú.

Podobný typ kroja, s menšími odchýlkami sa nosil v Malej a Veľkej Lehote, na Skýcove a vo Velčiciach. Ženský sviatočný odev pozostával z vrchnej časti odevu, tzv. „oplecka“, ktoré sa navliekalo na ruky a zaväzovalo sa pod bradou na krku. Oplecká u nás boli vyšívané na nízkom golieriku, na ramenách a na manžetách. Zhotovované boli z ľanového alebo konopného doma tkaného plátna, neskôr pretkávaného pamukom (bolo mäkšie).

Pre našu výšivku boli typické geometrické tvary, výšivky v tvare písmena M, srdiečka, jedličky… Vyšívalo sa harasom, čo bola bavlnka, ktorá púšťala farbu a preto sa tieto oplecká neprali. Našimi typickými farbami bola červená, čierna, žltá. Neskôr aj zelená, oranžová, ružová. Oplecká sa nám dochovali v dvoch farebných odtieňoch a to v červenej a čiernej. Nie je zatiaľ dokázané, že by čierne boli nosené na smútočný deň. Opäť sa domnievam, že pri výbere farby oplecka išlo čisto o vkus ženy. Predná a zadná časť týchto opleciek bývala nariasená, piestovaná. Išlo o veľmi uzučké, cca 2 mm riasenie. Robilo sa tak, že sa riasenie po naskladaní (za mokra) jemne prešilo niťou. Následne sa piestovalo, alebo sa naškrobilo. Po uschnutí sa nitka vypárala. Na vnútornú stranu týchto opliecok si dievčatá často vyšívali svoje iniciály. Tie môžeme doteraz vidieť na pár dochovaných kusoch. Ak ste mali možnosť držať túto tvrdú tkaninu v ruke, určite budete súhlasiť so mnou, že ženy si za vyšívanie zaslúžia našu hlbokú úctu.

Okolo pŕs sa nosil tzv. „ovršník“, inde nazývaný aj „stánka“. Bol to približne 30 cm hrubý tkaný pás, červenej alebo čiernej farby s bielymi a žltými pásikmi. Tkané boli keprovou väzbou. Aby dievčaťu, či žene nepadali, z bavlnky sa vpredu a vzadu v strede ušilo uško, cez ktoré sa prevliekla šnúrka na uviazanie okolo krku. Na spodok tohto ovršníka sa našívalo plátno ako spodnička.

Na túto spodničku s ovršníkom sa už obliekala sukňa. Niekedy sa ešte, ak bola dostupná, obliekala bavlnená spodnica navyše. To, aká sukňa sa k tomuto kroju nosila, už bohužiaľ nie je možné zistiť. Už vo výskume, ktorý bol na našom území robený v 40-tych rokoch sa uvádza, že druh, či látka sukne k tomuto kroju je neznáma. Môžeme teda len hádať na základe vtedy dostupných látok, aké sukne sa nosili. Momentálne tieto kroje dopĺňame sukňami z našej obce, s kvetovaným vzorom. 

K tomuto kroju sa nosili pančušky, biele alebo hnedé alebo iné pastelové farby. Ženy kedysi chodili takmer stále, aj v zime, bosé. Avšak k sviatočnému kroju sa patrilo obuť. Obúvali si čižmy s tvrdou sárou bez opätku. 

Zástera sa k tomuto kroju nosila čierna glotová, ktorá bola plisovaná a zdobená jednoduchou výšivkou (vlnovkou). Okraje boli obšité čiernou madeirov alebo tzv. zúbkami. Na zásteru sa ešte okolo pása viazala hrubá stužka na ozdobu.

Dievčatá nosili vlasy upravené v jednoduchom zapletanom vrkoči, ktorý bol zviazaný mašľou. Vydaté ženy nosili na hlavách šutavý čepiec. Bol to veľmi jednoduchý typ čepca ušitý z plátenka, zdobený mašľami. Ten na fotografiách nie je, nakoľko sa nám zachovali len jeho fotografie a ešte nebol zrekonštruovaný. Pod čepiec sa na hlavu za uši dávali z ľanového vlákna ušúľané vypchávky, tzv. „chomúty“, aby čepiec nad ušami pekne stál.

Určite vás neraz napadla otázka ohľadom spodného prádla. Tu je teda jednoduchá odpoveď: spodné prádlo vtedy nenosili. Na tieto účely slúžili ženám spodničky. Ak aj náhodou išli na zábavu, zadnú časť spodničky si pomedzi nohy pretiahli až dopredu a zakvačili za pás, aby keď sa budú krútiť, nič nebolo vidieť.

Mužský sviatočný odev pozostával z košele, ktorá mohla byť buď so širokými rukávmi, ktorých konce boli krásne bohato zdobené žltou výšivkou, alebo košeľou s manžetami. Tieto boli tiež zdobené výšivkou podobnou tej na ženských opleckách. Na košele sa často vyšívali iniciály jej majiteľa. Košele boli šité z domáceho tkaného ľanového alebo konopného plátna, neskôr pretkávaného pamukom (aby bolo mäkšie). Na košeľu sa obliekala jednoduchá vesta s véčkovým výstrihom. Na Skýcove a pravdepodobne aj u nás sa nosil ešte jeden typ vesty. Je dochovaný na starých fotografiách, ale fyzicky už len jeho replika. Ide o čiernu vestu so stojatým golierikom, zdobenú červenou výšivkou a množstvom kovových gombíkov (nie je zachytená na týchto  nových fotografiách). Vesta je veľmi bohato zdobená a aj z tohto dôvodu máme pochybnosti, či sa mohla nosiť u nás, v takej chudobnej hornatej oblasti. Veríme, že túto informáciu časom ešte zistíme.

Muži vo sviatok nosili rajtky, nohavice zúžené na lýtkach, ktoré sa zapchávali do kožených čižiem. V chladnejšom období muži nosili na sebe ovčie alebo zajačie vesty, poprípade haleny – dlhé kabáty z ovčiny, ktoré si len prehodili cez plecia a zapli pod krkom ozdobnou sponou.

Nieže by sa muži samozrejme nechceli páčiť, ale pre ženy to odjakživa bola dôležitá téma. Preto sa ženské odievanie môže zdať oveľa zložitejšie ako to mužské.

Starý svadobný kroj

Starý svadobný kroj možno veľmi ľahko definovať. Keď sme pátrali po tom, ako asi mohol vyzerať, naši respondenti sa zhodli v jednom: „Peňazí kedysi toľko nebolo, nuž svadobný kroj bol najkrajší kroj čo doma dieuka mala.“

Pravdou teda ostáva, že ako dnes, tak aj v minulosti svadobné odievanie podliehalo určitej forme módy a aktuálnych trendov, s prihliadnutím na ekonomickú situáciu rodiny. Niektoré nevesty si kroje dávali šiť, ale väčšina si proste obliekla to najlepšie čo doma mala. Tieto kroje mohli byť zhotovené teda z glotu, atlasu, kašmíru, plyšu, gangáru…

Samozrejme svadobný odev musel obsahovať elementy pre svadobný kroj typické. Na našich fotografiách môžete vidieť originálny svadobný kroj cca z roku 1925. Ide konkrétne o plyšový svadobný kroj.

Kedysi boli svadobné kroje najmä tmavej farby – čierne, fialové alebo tmavozelené. Na kroje si niekedy nevesty dokonca obliekali čierne kabátiky – lipiťky. Sukňa siahala až do polovice lýtok. Pod sukňu sa obliekala nejedna biela naškrobená spodnička. Pod lajblíkom sa nosili kedysi ľanové rukávce, neskôr bavlnené. Niekedy si nevesta cez ramená prehodila veľkú tmavú kvetovanú šatku so strapcami, ktorá sa previazala na prsiach a následne za chrbtom.

Neoddeliteľnou súčasťou nevestinho outfitu bola svadobná parta, akú môžeme vidieť na fotografii. Bola ručne zhotovovaná, zdobila sa fúkanými korálkami, mašličkami, farebným papierom, celofánom, proste všetkým čo sa doma našlo. Typické boli blingáče – teda na ihlu namotané tenučké drôtiky a na ich konci upevnené korálky. Pri pohybe sa tieto blingáče knísali a korálky sa krásne leskli. Na nohách nevesta nosila čižmy a obliekala si biele alebo hnedé pančušky.

Mužský svadobný kroj pozostával taktiež z najlepšieho, teda sviatočného oblečenia. Vyšívaná košeľa bola doplnená čiernou vestou, alebo sakom. Na veste alebo na chlopni saka nosil ženích svadobné pierko, ktoré bývalo zladené s partou nevesty, teda sa vyrábalo z podobných materiálov a na pierku bola naviazaná hrubá dlhá farebná stuha. Muž si obliekal nohavice – rajtky, ktoré mal zapravené v čižmách. Na hlave nesmel chýbať klobúk, ktorý si samozrejme pri vstupe do kostola či domu muž vždy skladal z hlavy.

Novší svadobný odev

Trend bielej farby vo svadobnom odeve priniesla kráľovná Viktória. Samozrejme do našich odľahlých hornatých obcí sa tento trend dostal až niekedy v 40-tych rokov, ba aj neskôr.

Najstarší mužský odev bol nahradený novšími látkami oveľa skôr ako ten ženský. Vychádza to aj z faktu, že muži už pred vyše 100 rokmi chodili do sveta a nosili si odtiaľ všelijaké novoty a aj sa inak obliekali, či už išlo o pracovný odev, alebo sviatočný. Preto svadobné oblečenie pre muža v podobe rajtiek, čižiem a saka vydržalo tak dlho. Musíme však spomenúť zmenu tkanej vyšívanej košele na košeľu bavlnenú bielu s malým stojatým golierom. Zmenila sa tiež obuv. Ženích si mohol vybrať medzi čižmami, alebo už aj poltopánkami. Podľa toho si tiež obliekal už spomínané rajtky, alebo nohavice z kupovaných látok k poltopánkam. V podstate až dodnes sa zachovala tradícia nosenia pierka na chlopni saka, či vesty. Do vrecka saka sa dávali vreckové hodinky na retiazke, samozrejme len ten kto mal.

Odev nevesty sa tiež zmodernizoval, aj keď stále ostávali zachované niektoré prvky zo starého kroja, ako je napríklad do polovice lýtok siahajúca plisovaná sukňa. Tá už však bola bielej farby, či už ušitá z atlasu alebo inej bielej sviatočnej látky. Na sukňu sa dávala zástera, obliekali sa biele pančušky. Na nohy sa dávali buď čižmy, alebo už bežnejšie poltopánky na opätku. Na vrchu nosila nevesta zväčša už blúzku s dlhým rukávom, ktorá sa zapínala nahusto našitými gombíkmi. Svadobná parta bola postupne nahradená svadobným venčekom, diadémom. Na tento venček sa viazali vzadu biele stuhy alebo už dokonca tyl, ako závoj.  Pierko a svadobný venček na fotografiách boli zrekonštruované podľa starej predlohy zo zbierky p. Dobiašovej.


Novšie odevy detské a ženské

Novší detský odev

Okolo detského odevu noseného v našej obci máme ešte veľa otáznikov. Novorodenci boli len povíjaní do plátenka a uložení v perinke a na hlavičkách nosili jednoduché čepčeky. Neskôr dieťa dostávalo košieľku, ktorá mu siahala až po členky, a to aj dievčatá a aj chlapci (toto máme dosvedčené rozprávaním starších ľudí). Na novších fotografiách sme pozorovali, že deti mali odev podobný dospelým, avšak nie až tak zdobený (hlavne ten na bežné nosenie). Deti už v útlom veku museli začať pomáhať v domácnosti. Ako je vidieť na fotografii, dievčatá a chlapci napríklad chodili pásavať kravy, kozy a husi. Dievčatá nosili obyčajné sukne z bieleho plátna a rukávce. Chlapci nosili pravdepodobne tkané gate a jednoduché nezdobené košele. Samozrejme chodili bosí.

Novší ženský odev

Novší ženský odev sa len ťažko definuje, nakoľko existovalo mnoho jeho variantov. Postupom času boli rôzne látky prístupnejšie aj ženám z dediny, takže paleta odevov sa veľmi rozšírila. Do popredia prichádzali aj syntetické látky, ktoré môžeme vidieť na záberoch. Klasické biele rukávce nahradili blúzky. Sukne sa o niečo skrátili, ale zachovali si svoje plisovanie. Na ne sa nosila zástera napríklad z tesilu. Ženy si obliekali aj pančušky, hlavne hnedé a obúvali si podľa počasia čižmy, alebo už viac dostupné poltopánky na šnurovanie. Vydaté ženy však stále nosili na hlavách čepce, ktoré si vedeli pekne doladiť k zvyšnému odevu. Tieto čepce, tzv. „rohové čepce“ boli spočiatku vyšívané a neskôr krásne bohato zdobené korálkami a stužkami. Pod čepiec sa viazalo biele plátenko. Čepce sa zásadne viazali za ušami, nedávali sa na uši.


A na záver atlasové a kašmírové kroje

Dievčenský atlasový kroj

Postupom času sa ponuka a dostupnosť látok ako i ich farieb rozširovala. Je preto obtiažne presne popísať atlasový kroj, ktorý sa u nás nosil. Túto látku nosili zväčša lepšie situované dievčatá a ženy. Ich farebnosť bola rôznorodá. Mohli byť jednofarebné, alebo z kombinácie dvoch alebo viacerých farieb, napríklad: hnedo zlatá, čierno modrá, ružovo biela, modro biela, čierno červená a mnohé iné. Vždy sa však zachovával strih lajblíka a skladanie sukne. Zásterky sa tiež už šili z rôznych dostupných materiálov. U slobodných dievčat boli obľúbené biele. Na fotografiách môžeme vidieť, že dievčatá majú oblečené biele pančušky a obuté papučky. Fantázii sa však už nekládli také medze ako na konci 19.storočia, keď trh ešte nebol tak otvorený. Faktom ostáva, že atlas je dodnes aj pri šití replík krojov veľmi obľúbený, najmä kvôli svojej kráse a výnimočnosti.

Kašmírový kroj deväťpukový

V neskorších obdobiach boli dostupnejšie rôzne látky, nielen doma tkané. To otvorilo nové možnosti v odievaní a nebolo tomu inak ani v našej obci. Doma tkané ľanové a konopné plátno postupne nahrádzal glot, kašmír, atlas, aksamient a iné.

Kašmír bol v našej obci veľmi obľúbený. Ide o mäkkú príjemnú látku s motívmi kvetov. A keďže v móde si vedeli ženy kadečo vymyslieť, nebol kašmír ako kašmír. U nás sa nosil tzv. „deväťpukový“. Znamenalo to, že na látke musela byť potlač ruže, okolo ktorej bolo 9 nerozkvitnutých ružových pukov.

K sukni z kašmíru neodmysliteľne patril lajblík, ktorý mal v každom regióne Slovenska svoj tvar. Tak to bolo aj u nás. Jeho zdobenie korálkami, alebo čipkami už bolo vecou vkusu ženy. Pod sukňu sa obliekala biela spodnica, niekedy neostalo iba pri jednej. Ku kroju sa obliekali taktiež punčošky – štrimfle. Krásne pastelovo biele, modré a ružové alebo aj hnedé nosili ženám muži z robôt z Rakús a Maďarska. Pod takýto novší kroj sa nosili rukávce z bieleho plátno, ktoré boli na rukávoch nariasené, a zakončené čipkou. Neoddeliteľnou súčasťou bola zásterka z bieleho plátna, alebo glotu, neskôr čierneho tesilu.

Keď sa tento kroj začal nosiť, možnosti obuvi pre ženy už boli rozšírenejšie a tak si mohli k nemu dať čižmy, poltopánky, alebo tzv. „papučky“ (tie môžeme vidieť na fotografii). 

Čierny atlasový odev (vdovy a staršie ženy)

Na fotografii môžeme vidieť krásny čierny odev z atlasovej látky. Ide o novší typ odevu. Svedčí o tom látka samotná a fakt, že tradičné oplecko a rukávce už vystriedala blúzka. Blúzka je s dlhým rukávom, bez výstrihu. Zapína sa husto na cvočky, alebo háčiky a okolo krku je malý okrúhly golierik. Sukňa je klasicky skladaná a na nej opásaná zástera taktiež čiernej farby.

Úprave vlasov a hlavy sa venovala zvlášť pozornosť. Pod rohatým čepcom sa nosili vlasy zviazané do dvoch zapletaných vrkočov, do ktorých sa vplietla šnúrka, ktorá slúžila na zaviazanie vrkočov okolo hlavy. Ženy si až do smrti pestovali krásne dlhé, hoci už šedivé vlasy. Čepiec sa zakladal aj vtedy, ak si ženy dávala na hlavu ručník/šatku. Ofinu, resp.predné vlasy sa stále upravovali na „lízy“. Aby tieto lízy pekne držali celý deň, zvykli si ich ženy natierať lojom alebo cukrovou vodou. Každá vydatá žena už musela nosiť čepiec. Na nohách nosili čo bolo dostupné – poltopánky, papučky a iné, podľa obdobia. Na fotografii môžeme vidieť čižmy s tvrdou sárou. Dĺžka sukne bývala často až po členky, časom sa táto dĺžka skracovala. U starších a vydatých žien prevládali tmavé farby.


Verím, že Vás táto prezentácia aspoň trochu nadchla, prípadne potešila, alebo aj v niečom poučila. Toto všetko by samozrejme nevzniklo, nebyť podpory od ľudí a organizácií, ktorým za to srdečne ďakujem: Zdenka Dobiašová, Lenka Kukučková, ÚĽUV v Bratislave, Matica slovenská v Martine, Obecný úrad Jedľové Kostoľany, respondenti z našej obce, KOS v Nitre, a iní.

A samozrejme poďakovanie patrí aj všetkým „účinkujúcim“ modelkám a modelom, menovite: Bianca Kukučková, Marián Pevný, Klaudia Povodová, Róbert Kostelec, Vivien Kukučková, Viktória Rajnohová, Dominika Cigáňová, Laura Pečinková, Lívia Drienovská, Bibiána Drienovská, Miloš Šabo a p. Zdenka Dobiašová.