streda, 29. januára 2020Meniny má Gašpar

Živánska veža

Pohľad na vežu

 Zvyšky tejto veže sa nachádzajú v Cigánskej doline, ktorou tečie Žitava a ktorá oddeľuje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec, na hrebeni kopca, približne 1,5 km severovýchodne od obce smerom na Veľkú Lehotu, nad cestou, ktorú kedysi strážila. 

Živánska veža mala v stredoveku dôležité poslanie. Slovenskou bránou kedysi viedla do Tekova významná obchodná cesta. Kontrolu nad cestami Požitavia držali tribečské strážne pevnosti. Okrem podhradských ciest medzi najvýznamnejšie patrili cesty v Cigánskej, nazývanej aj Hlboká, Drahožickej a Uhrovskej doline. Iné cesty sa pretínali medzi dominantnými vrchmi Sokolec a Veľká Ostrá. Tu sa nachádzajú aj dejepisné miesta dnes nazývané Krížne cesty. V 11. storočí začala vznikať podhorská osada, dnes Jedľové Kostoľany, pri ktorej o niekoľko storočí postavili na bralnatom andezitovom výbežku v úzkom údolí strážnu vežu. Pod ňou sa točí cesta, po ktorej prechádzali pocestní. To bolo výhodné pre vyberanie mýta.

Živánska veža pri Jedľových Kostoľanoch sa podobá na Matúšovu vežu na Trenčianskom hrade, najväčšiu na Slovensku, alebo na Krupinskú vartovku. Kým niektoré veže mali schodište vybudované v múroch, iné, ako aj Živánska používali rebríky. Predpokladá sa, že jej rozlomenie do dnešnej podoby spôsobila gravitácia a nevylučuje sa ani zemetrasenie. Podložie veže stojí na andezitovom podklade a pôde s niekdajšou seizmickou činnosťou. Príčinou jej skazy môžu byť aj dôsledky vojenských a lúpežných ťažení v tejto oblasti.
Pôvodná prístupná cesta k veži sa nezachovala, možno ju predpokladať severovýchodne od veže. V prameňoch sa uvádza, že existovalo predhradie prepojené k veži a obkolesené hradným múrom, čo však nie je dokázané. Juhovýchodne od veže sa nachádza asi 20 m plošina, ktorá slúžila pravdepodobne ako hospodárske územie s miestom pre kone. Veža sa skladala z niekoľkých podlaží, uvádza sa rôzne od  štyroch až po šesť podlaží, v iných zdrojoch sa hovorí o veži 40 m vysokej, šesťposchodovej s vchodom na prvom poschodí. Ako stavebný materiál používali lámaný andezit, spojivom bola vápenná malta a riečny štrk. Tento materiál sa kvalitatívne zhoduje so stavebnou hmotou Hrušovského hradu, ba aj s jeho stavebnou technikou, čo nasvedčuje, že pochádzajú z 13. storočia. Jestvujú aj nepotvrdené dohady, že veža bola podzemne spojená s hradom Hrušov.
Dodnes je zachovaná severná časť, kde môžeme odčítať aj pôvodnú hrúbku muriva a umiestnenie okien. Hrúbka podzemného múra je 2,70 m. Každé podlažie je 4 m vysoké a na nich nechaný postupne 10 cm výpust, na ktorom boli položené dlážkové hrady. Vstup do veže bol na prvom poschodí a to z obranných dôvodov. Vchádzalo sa po rebríku, ktorý sa potom vytiahol. Na druhom poschodí sa zachovali dve strieľne a vyhladená interiérová omietka. Na treťom poschodí je štrbinová strieľna o rozmeroch približne 1 m x 15 cm. Predpokladá sa, že z posledného poschodia bola prístupná obranná pavlač, pretože sa našli zvyšky otvorov po drevených hradách.

Dobová rekonštrukcia podľa M.Bónu

Prvýkrát sa zmieňuje o veži cestopisná štúdia o Tekovskej župe z roku 1781, kde obyvatelia Jedľových Kostolian nazývajú „Turňou“. Na iných miestach sa používajú aj pomenovania Živánska, Zbojnícka veža, môžeme sa však stretnúť aj s latinským pomenovaním „Castellum“ (stredoveká pevnosť). Veža bola príslušenstvom Hrušovského hradu a neskôr slúžila zbojníkom, odkiaľ získala aj pomenovanie „Živánska“. Podľa iných autorov to bol poľovnícky hrad kráľa Mateja alebo strážny hrádok. Umiestnenie veže tesne nad cestou upozorňuje na dôležitosť historickej komunikácie, ktorá bola vežou kontrolovateľná. V období ťažby zlata v ložiskách Novej Bane dôležitosť veže ešte vzrástla. Nová Baňa získava titul slobodného kráľovského mesta. Vedie z nej cesta pozdĺž toku Žitavy cez Veľkú Lehotu k majetkom Hrušovského hradu. Vežu možno stotožniť s colnou stanicou, ktorej činnosť sa dá datovať od konca 14. storočia do konca 15. Storočia. Slúžila teda na stráženie obchodnej cesty od Pohronia do údolia Žitavy. Strážna veža spustla po zničení Hrušovského hradu po roku 1708.