sobota, 14. decembra 2019Meniny má Branislava, Bronislava

Krížová cesta Josefa Trojana, jeho ženy a piatich detí (časť 3.)

Mgr. Danka Kellnerová, 2019
Zdroj: Časopis Život – Ročník 41, č. 7 (1991), s. 8-9


Krížová cesta Josefa Trojana, jeho ženy a piatich detí (3)

Autor: Milan Varsik

 

Stanislava Trojanová s deťmi a slúžkou Johankou

Keď si utrela oči, Stanislava Trojanová pomaly pokračovala. „Pán Baluch sa vrátil až po mesiaci, niekedy koncom januára 1950, ale dlho, predlho nechcel nič hovoriť. Bál sa. A a ja som sa mu nečudovala. Podrobne to vyrozprával len svojmu bratovi Rudolfovi, aj to až niekedy na jar v šesťdesiatom ôsmom.“

STRANA ROZHODLA!

„Vraj len čo prišli do Prahy, vybrali sa po niekoľkých obchodoch. Manžel ako generálny riaditeľ venoval deťom svojich zamestnancov každé Vianoce pod stromček knižky. Tak aj vtedy. Boli ich nakupovať. Zrazu si všimli, že sa za nich zavesilo nejaké auto a stále ich sleduje. Potom boli na tých slávnostiach, z nich sa manžel nechal zaviezť ku generálnemu sekretárovi komunistickej strany Rudolfovi Slánskemu. Bol uňho asi hodinu, ale ako spomínal pán Baluch, prišiel do auta veľmi rozčúlený. Nepovedal prečo, ja však dnes viem jedno. Keď sa s ním Slánsky lúčil a podal mu ruku, vedel, že manžel bude v noci zatknutý. Aj sa tak stalo. Bývali v hoteli Esplanade. Zrazu po polnoci im niekto zabúchal na dvere. Pán Baluch spomínal, že otvoril, dnu vtrhli niekoľkí muži, okamžite mu vykrútili ruky a prezreli celú izbu. Kázali mu obliecť sa a odviezli ho do Ryzyně. Tam sa už stretol s manželom. Neboj sa, Rudolf, vravel mu, ty si nič neurobil, nič sa ti nestane… Prepustia ťa! Nuž prepustili ho. Po mesiaci.“

Josef Trojan spolu s generálom Svobodom na pohrebe svojho rodáka Doležala, ktorého fašisti umučili preto, že sa u neho Ludvík Svoboda ukrýval

DODNES LEN HYPOTÉZY

Nechajme teraz na chvíľu pani Trojanovú a začítajme sa do dokumentu, ktorý nám dovolila odpísať. Pre námestníka ministra národnej bezpečnosti Karla Švába ho napísal zrejme veliteľ, ktorý mal na starosti zatknutie Josefa Trojana. Odcitujme si ho takmer celý aj preto, že z celého procesu proti Josefovi Trojanovi sa zachovalo tak žalostne málo a najbližšia rodina, teda manželka a deti, až do dňa našej návštevy, do augusta 1990, nemali v rukách právoplatný rozsudok nad manželom a otcom, či iné súdne materiály. V záhlaví dokumentu je značka „BA-a-IV, č.j. sine/49“ a určený je do rúk Karola Švába, prvého námestníka ministra národnej bezpečnosti a veliteľa Štátnej bezpečnosti s dátumom 22.XII.1949 a hovorí sa v ňom: Generálny riaditeľ Trojan bol zachytený 20.t.m o 17:35 po svojom príchode do hotela Esplanade. V jeho spoločnosti bol vodič Jozef Baluch a muž so ženou. Zistené styky J. Trojana v dňoch 20.-21.XII.: EXICO, exp. Odd. JAS vo Washingtonovej ulici, 21.XII. odišiel Josef Trojan na ústredie strany Na Příkopech, odtiaľ v spoločnosti neznámeho muža do bytu s. Slánskeho. Ďalej sa zúčastnil slávností odhalenia pamätníka gen. Stalina na Letnej. Večer sa zúčastnil nejakej slávnostnej večere opäť v EXICU, kde bol až do 2. hodiny dnešného dňa. Po 2.hodine boli Josef Trojan s vodičom Baluchom vo svojich izbách zatknutí a odvedení do Ruzyně. Zatknutie bolo tajne urobené a vrátnici v hoteli boli inštruovaní, aby na prípadné otázky o pobyte odpovedali, že Trojan odišiel a vráti sa asi v piatok. Trojan ani Baluch sa pri zatknutí nebránili a podľa chovania Trojana je pravdepodobné, že so zatknutím rátali.

Skôr ako sa vrátime do Partizánskeho, zopakujme ešte, že o celom súdnom procese s Josefom Trojanom sa toho zachovalo naozaj veľmi málo, i keď na druhej strane chceme dúfať, že nejaké materiály sa ešte v uzavretých archívoch predsa len objavia. Žiaľ, podľa Spaľovacieho protokolu akcie Trojan a spol. Ministerstva vnútra, Správy z vyšetrovania zo 16. apríla 1955 vieme, že boli skartované protokoly z výsluchov Josefa Trojana, jeden z roku 1950, päť z roku 1952 a sedem z roku 1953. Čo ešte dodať k vyšetrovaniu Josefa Trojana? Skromnú autorovu hypotézu, žiaľ nepodloženú dokumentami. Vieme, ako prebiehali v päťdesiatych rokoch výsluchy obvinených pri politických procesoch. Obžalovaní boli všetkými prostriedkami donútení, aby vypovedali tak, ako to ich vyšetrovatelia chceli, dokonca sa celé svoje výpovede, odpovede na otázky sudcov či prokurátora naučili naspamäť a doslova ich odrecitovali. Mnohí pritom verili, že tým pomáhajú strane, popriznávali sa aj k tomu, o čom nikdy nepočuli, čo nikdy nevideli. Ani jedno vyšetrovanie, súdny proces však netrval tak dlho ako vyšetrovanie a súd s Josefom Trojanom. Nakoľko sa z neúplných materiálov a správ dá dedukovať, mal byť spolupracovníkom buržoáznych nacionalistov, potom zapredancom Titovej Juhoslávie, neskôr ho obvinili z konfidentstva gestapa v Brne, spolupracovníctva s UŠB za Slovenského štátu a z kadečoho iného, a nakoniec ho súdili za vraždu, ku ktorej prišlo v Baťovanoch hneď po prechode frontu v štyridsiatom piatom. Predpokladám, že ani k jednej verzii obžaloby sa Jozef Trojan nepriznal v takej miere, aby z toho mohol byť proces, ako to bolo v iných prípadoch, či už so Slánskym, Clementisom, Husákom, Horákovou a inými. Preto mu predkladali jeden zločin za druhým. Trojan sa k ním však nepriznával, alebo, ak sa aj pri vypočúvaní priznal, neskôr všetko odvolal. Ale zdôrazňujem ešte raz, ide len o nepodloženú hypotézu. Aj keď od zatknutia po Trojanovu popravu prešli celé štyri roky. Preto sa radšej vráťme za pani Trojanovou.

NIK MA UŽ NEPOZNAL

„Hneď v prvý deň po manželovom zatknutí sme zažili domovú prehliadku. Vtrhlo k nám niekoľko mužov z ŠtB, preukázali sa služobným preukazom, nie však povolením na prehliadku, celý dom prevrátili hore nohami, prebrali všetky možné písomnosti, fotografie, celé albumy s fotografiami. Keď som definitívne vedela, že manžel je zatknutý, cestovala som do Prahy, priamo k Širokému som sa vybrala. Nie prvý raz. Predtým sme k nemu často chodievali. Býval v Tróji, vždy sme k nemu prišli nabalení. Pred jeho domom bývali dvaja žandári, ohlásili nás a on alebo jeho ženy vždy že pustite ich, to sú z Baťovian. Aj pán Baluch, šofér, takisto chodieval. Teraz ma Široký nechcel prijať, zatajoval sa, konečne som ho našla. Vykrúcal sa, neboj sa, to je len nejaké nedorozumenie, malé vyšetrenie, čoskoro sa ti vráti. To bolo naposledy, ako som sa dostala k Širokému, potom sa mu vždy podarilo vyhnúť sa mi. A nielen on. Nikto z nich ma viac nepoznal. Hľadala som muža všade v Bratislave, Leopoldove, tam mi povedali, aby som okamžite išla domov, lebo si ma tam nechajú. Čo som mala robiť? Malé deti na krku, šla som domov. Vôbec sme nevedeli, čo sa s ním stalo, až po roku prišiel prvý list, ktorý mohol napísať. A keby ste vedeli, čo mi tu ľudia robili! Z domu nás chceli vyhnať, prišli nejakí pánkovia, hovoria, že musíme uvoľniť dom, a ja im, preboha, kde sa podejem s piatimi deťmi, pod lipu pôjdeme bývať? Neodpovedali, len sa uškrnuli. Toľko chodili, až som bola hotová s nervami, myslela som si, že sa zbláznim. Ak som to vydržala, určite len kvôli deťom. Z národného výboru mi tiež prišlo, aby som sa vysťahovala, nepovedali kde, v zúfalstve som sa znova pobrala do Prahy, na prezidentskú kanceláriu. Ale odtiaľ to prišlo na národný výbor a tí sa na mňa veľmi rozčúlili, že ako som sa opovážila písať prezidentovi!  Ale podstatné bolo, že nás už nemohli vyhodiť z bytu. Zato nábytok nám pobrali a keď som si pýtala potvrdenie, že nám ho berú, povedali mi, že nemám na to nárok.

Bola som zúfalá a dlho som vôbec nevedela, z čoho manžela žalujú. Po meste, samozrejme, chodili všelijaké fámy, ale konkrétne oznámenie od zodpovedných úradov sme nedostali . Nakoniec po štyroch rokoch bol súd a dozvedeli sme sa, že je odsúdený na smrť. Hneď na to sme dostali list od jeho obhajcu. Sadla som na najbližší vlak a cestovala celá zúfalá s deťmi do Prahy, aby som sa s manželom ešte aspoň raz stretla. Návštevu mi však nepovolili, pretože advokát podal žiadosť o milosť. Na jeho radu som sa vrátila a žiadosť o milosť, vtedy už prezidentovi Zápotockému, som napísala aj ja. Bezvýsledne. Nedostala som nikdy odpoveď. Bolo mi naozaj do zúfania.

Jpsef Trojan s priateľom Antonínom Zápotockým, ktorý mu neskôr odmietol udeliť milosť…

Neviem už, na čiu radu, ale znova som šla do Prahy. Reku, rozhodla som sa, pôjdem po veľkých pánoch a súdruhoch, veď k nám všetci chodievali, poznali ma, vyprosím nejako mužovi milosť. Ani k jednému som sa neodstala. Keď sa hociktorý z nich dozvedel, kto k nim chce, zatajili sa, alebo otvorene odmietli ma prijať. Vedela som, kde býva Nosek, tak som si ho vystriehla. Bolo to začiatkom novembra, studená jeseň, ešte studenší vietor, čakala som pred jeho domom ukrytá niekoľko hodín. Konečne sa doviezol. Teda, doviezli ho. Vystúpil za auta, keď už nemohol uniknúť, vyšla som z úkrytu. Zastala som mu cestu. Zamračil sa. Čo chceš, strmo sa pýtal. Preboha som ho prosila, aby pomohol zachrániť môjho muža. Odvolávala som sa na Povstanie, manželove aj svoje útrapy. Nedal mi dohovoriť. Zbytočne oroduješ, presne tak povedal, dodnes počujem jeho krutý ľadový hlas, zbytočne oroduješ. Strana rozhodla, milosť nedostane! Skoro som sa premenila na soľný stĺp. Nevládala som zo seba dostať ani slovo. Prešiel popri mne, viac som ho nevidela. Strana rozhodla! Milosť mu nedali. Dozvedela som sa to na poslednú chvíľu. 28.decembra 1953 ma popoludní v zamestnaní vyhľadali dvaja civilisti. Nikdy som ich nevidela. Spýtali sa ma, či som Stanislava Trojanová, keď som prikývla, stroho mi oznámili, že prezident Zápotocký zamietol žiadosť o milosť pre môjho manžela do 24 hodín bude popravený. Ako vám o tom hovoriť? Čo vám o tom povedať? Viem len, že som sa zmohla na odpoveď niečo ako, že ráno prvým rýchlikom budem cestovať do Prahy, aby som sa s ním mohla rozlúčiť. Cynicky sa jeden z nich usmial: Milá pani, zajtra už bude neskoro.

AKO V ZLOM SNE

Všetko ostatné som robila ako v zlom sne. Len som si uvedomila, že toho dňa už z Partizánskeho do Bratislavy nejde žiaden vlak. Zohnať auto. Treba zohnať auto! Nikto nechcel ísť, bola zima, mrzlo, padal sneh. Na mnohé prosenie som obmäkčila jedného taxikára. Jozef Pálka sa volal a bol z Gottwaldova. Zobrala som dve najstaršie deti, ktoré už mali vyše 15 rokov a teda aj občianske preukazy a vyrazili sme. Mali sme pre množstvo snehu zlú cestu.

Keď sme prišli do Prahy ku pankráckej väznici, vežové hodiny práve odbíjali tretiu hodinu. Zazvonili sme, po dlhom čase sa vynorila hlava. Ten muž nechcel ani počuť o tom, aby sme sa s manželom stretli. Ráno o tretej? Nevedel pochopiť, že pred desiatimi hodinami sme vyrazili z Partizánskeho a len teraz sme prišli. Neskoro je, neskoro, húdol si svoje. Plakali sme všetci, to ho asi obmäkčilo. Počkajte chvíľu. Zavrel okienko, odišiel sa s niekým poradiť, potom prišiel, že teda na chvíľu. Otvoril. Kade nás vodil, to neviem, toľké mreže, chodby, dvere, nakoniec sme prišli do jednej miestnosti, neveľkej izby, v strede bola prehradená dvojitou mrežou, z jej obidvoch strán hustá kovová sieť. A tam na druhej strane, zavesený rukami do siete, lebo nevládal stáť na nohách, človek. Na prvý pohľad sme ho nepoznali, dokonca syn sa otočil a chcel odísť, ale jeden zo strážcov ho surovo potlačil dopredu. Tam máš otca…

Viete si predstaviť, aká to mohla byť konverzácia… nie, neviete – to by ste museli prežiť. My sme len plakali, hovoril on. Horko-ťažko som sa spýtala, či podal žiadosť o milosť. Tak zvláštne sa na mňa pozrel. Kohože mám prosiť o milosť, toho čo ma bije? Spravodlivosti som sa nedovolal, o milosť neprosím. To boli posledné slová môjho manžela…“

List na rozlúčku pre rodinu na Morave

Zase chvíľa prestávky. Vo vedľajšej izbe zaznela zvučka televíznej relácie, potom ktorási skupina populárnej hudby spustila na plné decibely. Niekto tie decibely stiahol.

„Čo vám ešte povedať? Ako sme žili potom? Ako dokázali pokoriť ženu, ktorá mala na starosti päť detí a nikto ju nechcel poznať? Ako sa deťom vysmievali v škole? Ako ich urážali, že mali otca zločinca? Ako mi deti chodili s plačom zo školy – a nechceli do nej viacej ísť? Ako ich nevzali na ďalšie štúdiá? Ako som za žobrácku mzdu robila v Nitrianskych pekárňach? Ako som dostávala jeden za druhým žlčníkové záchvaty? Ako som po manželovi dostala 335 korún dôchodku? Či ako sme sa v osemašesťdesiatom dovolávali rehabilitácie, ale nestihli ho rehabilitovať…? Aké neuveriteľné bláznovstvo! Podajte si žiadosť o rehabilitáciu manžela, ale priložte rozsudok. My sme ten rozsudok pýtali mnoho ráz a nikto nám ho nikdy nedal… Priložte rozsudok.“


Rýchlik ide z Partizánskeho do Bratislavy skoro tri hodiny. Celý ten čas som sa pozeral von oblokom. Nič som nevidel. Len ju. Nič som nepočul. Len ju. Jej ubolený hlas, ktorý som predtým počúval celé popoludnie. Ako rozprávala. O sebe. O svojom manželovi. O svojich piatich deťoch…


Rodine nebolo umožnené vziať si telo Josefa Trojana a dôstojne ho pochovať.  Pochovali ho na cintoríne v Prahe – Ďáblicích, v sektore politických väzňov.
Počet zobrazení článku: 161