sobota, 14. decembra 2019Meniny má Branislava, Bronislava

O obci

Všeobecný popis

Príjazd do obce

Jedľové Kostoľany sú podhorská obec, ležiaca na západnom Slovensku, na južnom svahu Tríbečských vrchov a severných svahoch Pohronského Inovca, na hornom toku riečky Žitavy, vo vzdialenosti 35 km východoseverovýchodne vzdušnou čiarou od krajského mesta Nitra a 12 km severovýchodne od okresného mesta Zlaté Moravce. GPS súradnice centra obce sú  48°28’19“ N a 18°29’49“ E. Centrum obce má nadmorskú výšku 400 m n.m., v chotári 340 – 722 m n.m. Najnižší bod sa nachádza pred vstupom do dediny pri mlyne, najvyšší je Bresov vrch. K samotnej obci prináležia vzdialené osady, nazývané štále – Borisko, Bošiakov štál, Bresovo, Dolné Lúčno, Drienky, Horné Lúčno, Hujavovce (Kazimírov štál), Levasovský štál, Lukáčov štál, Mašírovce, Modoš, Nemčekovce. Katastrálne územie tvorí 2927 ha, z čoho je 837 ha poľnohospodárskej pôdy prevažne vo forme lúk a pasienkov. Kataster hraničí na severe a severovýchode s katastrom obce Malá Lehota (severovýchodnú hranicu tvorí Žitava), na východe s Veľkou Lehotou (hranicou je Osný a Šibeničný vrch), na juhu s Obycami (Osná dolina a vrch Včelár) a na západe sú to Hostie s úzkym pásom katastra Skýcov.


Geomorfológia

Letecký pohľad na obec

Tríbeč vznikol v mladších prvohorách vyzdvihnutím (vrásnením) z morského dna v smere juhozápad-severovýchod. Jeho východným ohraničením je riečka Žitava, na západe je to rieka Nitra a na juhu Podunajská nížina. Patrí medzi kryštalické pohoria. Jadro sa nachádza v oblasti Zobora a tvorí ho predovšetkým žula a kryštalické bridlice. V druhohorách bol ponorený do mora a v tomto období sa na kryštalickom jadre usadili zvetraliny pieskov a pieskovcov, na nich vápence, dolomity a iné usadeniny. Vápence sa nachádzajú na severnej strane Sokolca, medzi Jedľovými Kostoľanmi a Malou Lehotou. V treťohorách bol opäť Tríbeč zaplavený morom, v ktorom sa usadzovali okruhliaky, piesok a bahno, ktoré sa pretvárali na zlepence, pieskovce a mäkké bridlice. Pri treťohornom vrásnení došlo k rozdrveniu žuly, ktorá sa preto hodí len na štrk. Po stranách pohoria vznikli hlboké údolia Nitry na západe a Žitavy na východe. Časti údolia na východe pri vrásnení hlboko poklesli, čím došlo k polámaniu kôry a cez tieto zlomy vyrazili na povrch žeravé masy andezitov, ktoré navŕšili Pohronský Inovec. Neogénne more ustavične menilo svoju hladinu, až sa začalo meniť na jazero. Kremence a žula zvetrávali a menili sa na pôdu. Keďže podnebie bolo vyhovujúce, uchytili sa na nej porasty lesov, rastlinstva a spolu s tým pribudla aj fauna. Množstvo porastov sa splavilo do jazera. Pod sopečnými tufmi, ktoré pokrývali jazero a rastlinné zvyšky po výbuchoch sopiek v Pohronskom Inovci, sa vytváralo hnedé uhlie. Takto vznikla obycko-kostolianska panva, ktorá siahala po severné okraje Tríbeča, prerazili ju však andezity Pohronského Inovca a Vtáčnika a rozdelili ju na menšiu obycko-kostoliansku a väčšiu handlovsko-novácku panvu. Po poslednom vyzdvihnutí Tríbeča na konci treťohôr sa vytvorili zlomy, ktoré mu dali základný geomorfologický ráz a rozdelili ho na päť skupín:Obec sa rozprestiera na dvoch geologicky aj vývinovo odlišných útvaroch Vnútorných Západných Karpát, ktoré sú súčasťou Karpatskej podsústavy. Vnútorné Západné Karpaty sú zastúpené skupinou jadrových pohorí, ktoré predstavuje Tríbeč, a skupinou sopečných pohorí, ktoré prezentuje Pohronský Inovec.

  • Zobor a Žibrica
  • Gýmeš
  • Veľký Tríbeč
  • Razdiel
  • Sokolec

Horská skupina Sokolca oddeľuje Tríbeč a Pohronský Inovec. Leží medzi údolím Hlbokej a Žitavy a je najmenšou skupinou pohoria. Skladá sa najmä z kryštalických bridlíc a kremencov. K Sokolcu patrí aj vrch Včelár (506 m.n.m.), ktorý je však andezitového pôvodu, pretože geologicky patrí k Pohronskému Inovcu, od ktorého bol odrezaný Žitavou. Kráľovský vrch (478 m.n.m.) leží východne od obce Hostie, je to kremencový kopec, ktorý sa vplyvom zvetrávania rozpadol na drobný štrk, ktorý sa ťaží a ako stavebný materiál.

Kotlina Jedľových Kostolian vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tríbeča a počas sopečnej činnosti v Pohronskom Inovci bola zasypaná sypkým sopečným materiálom, ktorý neskôr podľahol eróznej činnosti Žitavy, tečúcej o 70 metrov vyššie, ako dnes. Okolité vrchy spadajú do tejto prepadliny stupňovite – na severe je to Brezov vrch (722 m.n.m.) a Kamenec (685 m.n.m.). Jeho vápencami kryté svahy spadajú až do kotliny, kde sa na mieste s názvom Vaňová kopal žltý dolomitový štrk – prírodný brizolit. Na východe sú to stupne Cigánskej pažite, ktorá je andezitová a geologicky patrí k Pohronskému Inovcu. Na južnej strane klesá do doliny Kráľovský vrch a Včelár, na západnej sa vypína Drienová (552 m.n.m.), ktorá do kotliny spadá postupne, no do údolia Hlbokej veľmi strmo, až pod 60°uhlom.

Pohronský Inovec je vulkanický masív, ktorého vývin súvisí  vývinom Slovenského stredohoria, ku ktorému patrí a od ktorého ho oddeľuje údolie rieky Hron. Je to sopečné pohorie z mladších treťohôr a skladá sa z andezitov rozličného horninového a nerastného zloženia, z andezitových tufov a tufitov. Rozkladá sa medzi Žitavou a údolím Hrona, na severe susedí s Vtáčnikom a na juhu sa týči nad Podunajskou nížinou vrchom Veľký Inovec (901 m.n.m.). Pohorie má dĺžku asi 20 kilometrov smerom juhozápad-severovýchod.

Cez Tríbeč prestupujú početné zlomy. V reliéfe sa vynímajú nápadné vyvýšeniny po celom pohorí a vápence ako menej odolné horniny sú v znížených polohách pokryté zvetralinami. Do geomorfologického členenia Tríbeča sú zaradené tieto krasové jednotky:

  • kras Zobora
  • kras Jelenca
  • kras Veľkého Tríbeča (Klátovský kras)
  • kras Rázdiela (Skýcovský, Kolačiansky, Veľkopoľsko-uherský a Kostoliansko-lehotský kras)

Kostoliansko-lehotský kras je rozdelený na dva celky, oddelené dolinou Žitavice – Kostoliansky a Lehotský. V Kostolianskom celku sa časom vytvorilo niekoľko zaujímavých krasových objektov:

  • Jaskyňa Lom (604 m.n.m.) – nájdeme ju na ťahovej gravitačnej trhline nad Levasovským štálom. Podzemný priestor má dĺžku asi 6 metrov.
  • Jaskyňa Kamenec (538 m.n.m.) – vznikla na puklinách blokového rozpadu vápenca. Vypína sa asi 150 metrov nad okolitými dolinami. Pomedzi skrasovatené vápencové puklinové chodby je možné preniknúť asi 35 metrov.
  • Jaskyňa Horné Lúčno (560 m.n.m.) – je to stará priepasťová jaskyňa, vzniknutá prevalením stropu skrasovatenej pukliny. Nachádza sa približne 100 metrov nad osadou Horné Lúčno, na úpätí Skalky. Hĺbka je 16 metrov a celková dĺžka 40 metrov.

Demografia

Dedina má roztýlenú formu osídlenia. Centrálna časť sa začala budovať okolo kostola, neskôr sa začali vytvárať osady-štále, z ktorých niektoré boli osídľované miestnym obyvateľstvom a ďalšie zas ľuďmi, ktorí prišli z iných krajov.

Bresov štál (Bresovo) – názov je pravdepodobne odvodený od brezového lesa. Pôvodný jedľový porast bol vyrúbaný baníkmi z rudnej bane. V súvislosti s týmto štálom sa spomína baňa na zlato, aj sklárska pec z 19. storočia.
Nemčekovce – prví obyvatelia pochádzali od Novej Bane. Po ich vymretí tento štál obsadili obyvatelia Drienok.
Horné a Dolné Lúčno – pri studničke v lese sa usadil obyvateľ obce, neskôr tu pribudli obyvatelia pochádzajúci z Malej Lehoty.
Drienky – podľa porastu drienok, prvý usadlík bol obyvateľ dediny.
Hujavovce (Kazimírov štál) – prví obyvatelia pochádzali z Poľska, neskôr sa časť z nich presídlila do dediny.
Lukáčov štál (Lukačovce) – prvý obyvateľ Lukáč prišiel z Radobice.
Bošiakovce – prví obyvatelia pochádzali z Bošian.
Borisko – podľa porastu borievok, ktoré sa tu vyskytovali. Skladá sa z dvoch častí – Tŕnina a Borisko.

Farská kronika v roku 1802 uvádza postavených 68 domov. V roku 1880 to bolo 147 domov a o päťdesiat rokov neskôr sa ich počet zvýšil o vyše 100% na 311 domov. O ďalších 50 rokov, v roku 1980,  predstavoval nárast iba niečo cez 30% na 405 domov.Začiatkom 19. storočia žilo v obci 863 obyvateľov, z toho 480 priamo v dedine a ostatní na štáloch a na sklárni v Hlbokej. Pri sčítaní ľudu v roku 1869 to bolo 1087 obyvateľov a v roku 1880 tu žilo 1008 obyvateľov. O päťdesiat rokov neskôr ich už bolo 1490, pričom historicky doložený najvyšší počet bol 1701 v roku 1961. Od tohto roku postupne nastal mierny až výrazný úbytok obyvateľov až k číslu 1000, okolo ktorého sa počet pohybuje aj dnes.

V súvislosti s poklesom počtu ľudí sa menila aj veková štruktúra smerom k poproduktívnym kategóriám, ktoré tvorili v roku 1995 až 30% z celkového počtu obyvateľov.


Podnebie

Podnebie lokality je podmienené umiestnením v kotline medzi dvoma susednými horstvami Pohronským Inovcom a Tríbečským pohorím, pričom kotlina je otvorená na juh, smerom k Podunajskej nížine. V prípade trvalejšieho juhozápadného prúdenia v letných mesiacoch je možný prenos horúceho vzduchu z Podunajskej nížiny, klíma je však vzhľadom k nadmorskej výške a usadeniu obce v horách vždy príjemnejšia a chladnejšia voči okresnému mestu v priemere o 2 až 4°C. V zimnom období je obec chránená pred priamym severným a severozápadným prúdením hradbou Tríbečských vrchov. Na základe týchto faktorov tu všeobecne prevláda mierne chladná klíma s priemernou ročnou teplotou 7,5°C a priemerným ročným úhrnom zrážok okolo 800 mm.  Priemerná ročná relatívna vlhkosť je 75 %, prevládajúci smer vetrov severozápadný s rýchlosťou v priemere 4 m/s.Z vyššie uvedených charakteristík možno podnebie hodnotiť ako veľmi priaznivé pre život a prácu obyvateľov, ale aj vhodné pre turistické využívanie. Celkove teplotné pomery možno hodnotiť ako mierne. Priemerná teplota v júli je 16 °C. Veľmi zriedkavé sú teplotné extrémy.


Vodstvo

Kataster obce odvodňuje riečka Žitava, prameniaca nad veľkolehotskou kotlinou, severne od Veľkého Inovca. Celková dĺžka toku je 107 kilometrov, povodie predstavuje 1235 km2. Južne od Malej Lehoty sa spája s Malolehotským potokom, potom tečie údolím smerom na juh. Severne od obce sa do nej vlieva Žitavica, ktorá má prameň na úpätí Sokolca. Pod obcou priberá do seba potôčik Želena, prameniaci pod Drienkami a pri mlyne sa do Žitavy vlieva voda, tečúca cez dedinu z vodného zdroja, nazývaného Sikáč.V katastri obce sa nachádza niekoľko zdrojov pramenistej vody, z ktorých niektoré sú prerobené na studničky – pred vstupom do dediny pod Pritkovou, na Lúčkach, pod Stráňou, pri ceste na Brezov štál, pri Areáli zdravia a na Farskej lúke. Smerom na Veľkú Lehotu po ľavej strane cesty sa v údolí pod obcou nachádzajú tri rybníky s celkovou plochou cca 0,1 ha.


Rastlinstvo

Horstvá Tríbeč, Pohronský Inovec a výbežok okraja Podunajskej nížiny fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny, presnejšie do predkarpatskej flóry. Oblasť Jedľových Kostolian je už za hranicou panónskej oblasti, no charakter vegetácie je stále poznačený teplomilnou panónskou flórou, ktorá postupne prechádza do vegetácie vyšších oblastí Tríbeča a Pohronského Inovca. Na jednej strane tu rastie mnoho teplomilných druhov, no miestami sú zastúpené aj druhy rastúce vo vyšších oblastiach.Na jar je možné vidieť snežienky, blyskáče, fialky, prvosienky a tiež podbeľ a púpavu, neskôr margarétky, zvončeky, na pasienkach je mnoho druhov tráv a samozrejme aj burín – nevädze a vlčie maky. Nájdu sa tú však aj exotickejšie druhy, jedným z nich je napríklad vistéria japonská.

Oblasť je veľmi bohatá aj na rôzne druhy liečivých rastlín. K príprave čajov a k domácemu liečeniu sa zbierajú divozel veľkokvetý, skorocel kopijovitý, kostihoj lekársky, čakanka obyčajná, ľubovník bodkovaný, rebríček obyčajný, materina dúška, repík lekársky a iné. Pestrosť a bohatosť rastlín v Tríbeči a Pohronskom Inovci charakterizuje aj fakt, že v oblasti rastie 30 druhov úplne alebo čiastočne chránených rastlín. Okrem  liečivých rastlín je však možné natrafiť aj na jedovaté druhy – napríklad na lúkach je to iskerník prudký, v lesoch vranie oko štvorlisté, ľuľkovec zlomocný, prípadne na jesenných lúkach je to jesienka obyčajná. Samozrejme, že tu nie je možné vymenovať všetky druhy flóry, preto spomeňme ešte aspoň lesné jahody na čistinkách v lesoch, šípky a trnky, ostružiny černicové a malinové, ako aj výskyt drienky obyčajnej.Oblasť z drvivej väčšiny pokrývajú listnaté lesy, ktoré sú vytvorené z porastov stromov, kde sú najviac zastúpené dub letný, dub zimný, hrab obyčajný, buk lesný, breza biela a agát biely. V ihličnatých porastoch sa najviac vyskytujú smrek obyčajný a borovica čierna. V okolí povodia Žitavy a jej prítokov sa vypínajú topole, jelše a vŕby.

Osobitnú skupinu vegetácie v regióne tvoria huby. Nachádzajú sa tu vyhľadávané hubárske oblasti okolia. Na lúkach možno nájsť tanečnice poľné, májovky i rôzne druhy pečiarok, v lesoch sa v prípade priaznivých klimatických podmienok vyskytuje hríb dubový, masliak, suchohríb a tiež rôzne druhy kozákov a rýdzikov.Priaznivosť klimatických podmienok pre vyššie uvedené rastlinstvo je daná relatívne vysokou priemernou ročnou teplotou a hlavne teplotou v jarnom, letnom a jesennom období, ako aj dostatočnom ročnom úhrne zrážok.

Obyvatelia obce vo svojich záhradkách väčšinou pestujú zeleninu pre vlastnú potrebu. Venujú sa hlavne pestovaniu zemiakov, cibule, cesnaku, mrkvy, petržlenu, zeleru, fazule, hrachu, papriky a rajčín. Z ovocných drevín sa najviac pestujú jablone, hrušky, slivky, čiastočne aj marhule, broskyne a čerešne.


Živočíšstvo

Množstvo a druhové zastúpenie živočíchov v pohoriach Tríbeč a Pohronský Inovec ovplyvňujú základné geomorfologické, klimatické a chronologické faktory – veľká časť chotára patrí do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a sčasti do lesostepnej zóny panónskej oblasti. Výskyt živočíšstva ovplyvňuje hlavne fakt, že kataster tvoria lesné porasty a výskyt vodných živočíchov ovplyvňuje hlavne rieka Žitava a jej prítoky.Najpočetnejšiu skupinu tvorí hmyz. Pri vode môžeme vidieť šidlá, vážky, alebo potočníky, na vodnej hladine sa pohybujú vodnáre, korčuliarky obyčajné a potápniky. Na lúkach a poliach nájdeme v lete kobylky, koníky hnedé, cvrčky a bystrušky, zo zeme vychádzajúce chrústy a zriedkavo aj roháče. V lesoch je to lykožrút smrekový, ktorý spôsobuje veľké škody. Dvojkrídly hmyz zastupujú hlavne čmeliaky, osy, mravce, rôzne druhy múch, ovady a komáre. V letnom období dosahujú významný výskyt aj kliešte. Z motýľov sú to rôzne druhy babôčok, dúhovcov, obaľovačov a spriadačov.

V rybníkoch sa vyskytujú kapre, karasy, šťuky i sumce, v tečúcich vodách je možné vidieť pĺže, jalce a aj pstruhy. Kedysi bolo bežné vidieť aj raka riečneho, jeho výskyt je však v súčasnosti bohužiaĺ skôr výnimočný. Z obojživelníkov je možné spomenúť rosničku zelenú, skokana a ropuchu, niekedy salamandru škvrnitú. Na krovinatých stráňach môžeme vidieť jašterice a slepúchy, z plazov sa tu vyskytuje užovka, no aj jedovatá vretenica obyčajná.

Na prítomnosť vodného toku a rybníkov je naviazané vodné vtáctvo – kačice divé, labute, volavky, bociany biele i čierne.  Skupinu dravých vtákov tvoria jastraby, myšiaky hôrne, kane i haje tmavé. Zo spevavcov sa tu vyskytujú lastovičky, strnádky, stehlíky a sýkorky, v lesoch sú to kukučky, ďatle, žlny i sojky. Na jar si na čerešniach pochutnávajú drozdy i škorce, na jeseň je možné vidieť nad poliami kŕdle vrán a havranov a na poliach bažanty a jarabice. V noci je bežné počuť sovu, kuvika, alebo vidieť rôzne druhy netopierov.

Lesy poskytujú vhodné životné prostredie pre divé mačky, jelene, srnce, daniely a muflóny, pasrnce bielochvosté a aj diviaky lesné, pre množstvo drobných hlodavcov a takisto pre ježa východoeurópskeho.

V domácom chove sa vyskytujú v skupine úžitkových zvierat – husi, kačice, sliepky, králiky, ošípané a zriedkavo aj hovädzí dobytok.  Svoje zastúpenie majú mačky a psi.