Všeobecný popis
Jedľové Kostoľany sú podhorská obec, ležiaca na západnom Slovensku, na južnom svahu Tríbečských vrchov a severných svahoch Pohronského Inovca, na hornom toku riečky Žitavy, vo vzdialenosti 35 km východoseverovýchodne vzdušnou čiarou od krajského mesta Nitra a 12 km severovýchodne od okresného mesta Zlaté Moravce. GPS súradnice centra obce sú 48°28’19“ N a 18°29’49“ E.
Centrum obce má nadmorskú výšku 400 m n.m., v chotári 340 – 722 m n.m. Najnižší bod sa nachádza pred vstupom do dediny pri mlyne, najvyšší je Bresov vrch.
K samotnej obci prináležia vzdialené osady, nazývané štále – Borisko, Bošiakovce, Bresovo, Dolné Lúčno, Drienky, Horné Lúčno, Hujavovce (Kazimírov štál), Levasovská, Lukačovce, Mašírovce, Modoš, Nemčekovce.
Katastrálne územie tvorí 2927 ha, z čoho je cca 837 ha poľnohospodárskej pôdy prevažne vo forme lúk a pasienkov. Kataster hraničí na severe a severovýchode s katastrom obce Malá Lehota (severovýchodnú hranicu tvorí Žitava), na východe s Veľkou Lehotou (hranicou je Osný a Šibeničný vrch), na juhu s Obycami (Osná dolina a vrch Včelár) a na západe sú to Hostie s úzkym pásom katastra Skýcov.
Pôvod názvu
Zachované spisy z 11.storočia uvádzajú, že pri rieke Žitava boli osady Machulince, Opatovce, Obyce a niektoré ďalšie. Jedľové Kostoľany sa spomínajú v roku 1075 v súvislosti s potokom Fenio Saunica (Jedľová Štiavnica). V roku 1337 mal potok názov Bukk Saunica (Buková Štiavnica), podľa bukových lesov na okolí. V roku 1387 sú zaznamenané Fenyeu Koztholvan a v roku 1424 sa píše o Fenyew Kostolany (FenyoKosstolan). Z roku 1711 pochádza obecná pečať, na ktorej je zobrazená jedľa a nápis Fenyo Kosztolan ANNO 1711. V roku 1773 sú to Jedlowe Kostolany, potom v roku 1808 Jedlowé Kostelany. Pôvod názvu vychádza pravdepodobne z toho, že kedysi bolo na okolí omnoho viac jedľových stromov, ako v súčasnosti – odtiaľ prívlastok Jedľové. Druhá časť názvu „Kostoľany“ sa dá vysvetliť rôzne. Najpravdepodobnejší výklad je, že je to podľa prvého kostola v tejto oblasti a teda obyvateľov (Kostolane) s príbytkami pri kostole, alebo okolo neho. Kostol „Všechsvätých“ tu stál už pred rokom 1332. Je zmienka aj o fare z tohto obdobia. Iná verzia hovorí o pojme „Castellium“ z latinčiny, čo znamená pevnosť. Obec mala totiž strážnu funkciu, o čom svedčí aj stredoveká stavba – Živánska veža – strážna veža hradu Hrušov. Poznáme ju aj pod názvom Zbojnícka veža alebo Turňa. Niektoré informačné zdroje hovoria o prvom duchovnom, ktorý tu pôsobil a od jeho mena Michal Kosztolányi odvodzujú názov obce.
Geomorfológia
Obec sa rozprestiera na dvoch geologicky aj vývinovo odlišných útvaroch Vnútorných Západných Karpát, ktoré sú súčasťou Karpatskej podsústavy. Vnútorné Západné Karpaty sú zastúpené skupinou jadrových pohorí, ktoré predstavuje Tríbeč, a skupinou sopečných pohorí, ktoré prezentuje Pohronský Inovec.
Tríbeč vznikol v mladších prvohorách vyzdvihnutím (vrásnením) z morského dna v smere juhozápad-severovýchod. Jeho východným ohraničením je riečka Žitava, na západe je to rieka Nitra a na juhu Podunajská nížina. Patrí medzi kryštalické pohoria. Jadro sa nachádza v oblasti Zobora a tvorí ho predovšetkým žula a kryštalické bridlice.
V druhohorách bol ponorený do mora a v tomto období sa na kryštalickom jadre usadili zvetraliny pieskov a pieskovcov, na nich vápence, dolomity a iné usadeniny. Vápence sa nachádzajú na severnej strane Sokolca, medzi Jedľovými Kostoľanmi a Malou Lehotou.
V treťohorách bol opäť Tríbeč zaplavený morom, v ktorom sa usadzovali okruhliaky, piesok a bahno, ktoré sa pretvárali na zlepence, pieskovce a mäkké bridlice. Pri treťohornom vrásnení došlo k rozdrveniu žuly, ktorá sa preto hodí len na štrk. Po stranách pohoria vznikli hlboké údolia Nitry na západe a Žitavy na východe. Časti údolia na východe pri vrásnení hlboko poklesli, čím došlo k polámaniu kôry a cez tieto zlomy vyrazili na povrch žeravé masy andezitov, ktoré navŕšili Pohronský Inovec.
Neogénne more ustavične menilo svoju hladinu, až sa začalo meniť na jazero. Kremence a žula zvetrávali a menili sa na pôdu. Keďže podnebie bolo vyhovujúce, uchytili sa na nej porasty lesov, rastlinstva a spolu s tým pribudla aj fauna. Množstvo porastov sa splavilo do jazera.
Pod sopečnými tufmi, ktoré pokrývali jazero a rastlinné zvyšky po výbuchoch sopiek v Pohronskom Inovci, sa vytváralo hnedé uhlie. Takto vznikla obycko-kostolianska panva, ktorá siahala po severné okraje Tríbeča, prerazili ju však andezity Pohronského Inovca a Vtáčnika a rozdelili ju na menšiu obycko-kostoliansku a väčšiu handlovsko-novácku panvu.
Po poslednom vyzdvihnutí Tríbeča na konci treťohôr sa vytvorili zlomy, ktoré mu dali základný geomorfologický ráz a rozdelili ho na päť skupín:
- Zobor a Žibrica
- Gýmeš
- Veľký Tríbeč
- Razdiel
- Sokolec
Horská skupina Sokolca oddeľuje Tríbeč a Pohronský Inovec. Leží medzi údolím Hlbokej a Žitavy a je najmenšou skupinou pohoria. Skladá sa najmä z kryštalických bridlíc a kremencov. K Sokolcu patrí aj vrch Včelár (506 m.n.m.), ktorý je však andezitového pôvodu, pretože geologicky patrí k Pohronskému Inovcu, od ktorého bol odrezaný Žitavou. Kráľovský vrch (478 m.n.m.) leží východne od obce Hostie, je to kremencový kopec, ktorý sa vplyvom zvetrávania rozpadol na drobný štrk, ktorý sa ťaží a ako stavebný materiál.
Kotlina Jedľových Kostolian vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tríbeča a počas sopečnej činnosti v Pohronskom Inovci bola zasypaná sypkým sopečným materiálom, ktorý neskôr podľahol eróznej činnosti Žitavy, tečúcej o 70 metrov vyššie, ako dnes. Okolité vrchy spadajú do tejto prepadliny stupňovite – na severe je to Brezov vrch (722 m.n.m.) a Kamenec (685 m.n.m.). Jeho vápencami kryté svahy spadajú až do kotliny, kde sa na mieste s názvom Vaňová kopal žltý dolomitový štrk – prírodný brizolit. Na východe sú to stupne Cigánskej pažite, ktorá je andezitová a geologicky patrí k Pohronskému Inovcu. Na južnej strane klesá do doliny Kráľovský vrch a Včelár, na západnej sa vypína Drienová (552 m.n.m.), ktorá do kotliny spadá postupne, no do údolia Hlbokej veľmi strmo, až pod 60° uhlom.
Pohronský Inovec je vulkanický masív, ktorého vývin súvisí vývinom Slovenského stredohoria, ku ktorému patrí a od ktorého ho oddeľuje údolie rieky Hron. Je to sopečné pohorie z mladších treťohôr a skladá sa z andezitov rozličného horninového a nerastného zloženia, z andezitových tufov a tufitov. Rozkladá sa medzi Žitavou a údolím Hrona, na severe susedí s Vtáčnikom a na juhu sa týči nad Podunajskou nížinou vrchom Veľký Inovec (901 m.n.m.). Pohorie má dĺžku asi 20 kilometrov smerom juhozápad-severovýchod.
Cez Tríbeč prestupujú početné zlomy. V reliéfe sa vynímajú nápadné vyvýšeniny po celom pohorí a vápence ako menej odolné horniny sú v znížených polohách pokryté zvetralinami. Do geomorfologického členenia Tríbeča sú zaradené tieto krasové jednotky:
- kras Zobora
- kras Jelenca
- kras Veľkého Tríbeča (Klátovský kras)
- kras Rázdiela (Skýcovský, Kolačiansky, Veľkopoľsko-uherský a Kostoliansko-lehotský kras)
Kostoliansko-lehotský kras je rozdelený na dva celky, oddelené dolinou Žitavice – Kostoliansky a Lehotský. V Kostolianskom celku sa časom vytvorilo niekoľko zaujímavých krasových objektov:
- Jaskyňa Lom (604 m.n.m.) – nájdeme ju na ťahovej gravitačnej trhline nad Levasovským štálom. Podzemný priestor má dĺžku asi 6 metrov.
- Jaskyňa Kamenec (538 m.n.m.) – vznikla na puklinách blokového rozpadu vápenca. Nachádza sa asi 150 metrov nad okolitými dolinami. Pomedzi skrasovatené vápencové puklinové chodby je možné preniknúť asi 35 metrov.
- Jaskyňa Horné Lúčno (560 m.n.m.) – je to stará priepasťová jaskyňa, vzniknutá prevalením stropu skrasovatenej pukliny. Nachádza sa približne 100 metrov nad osadou Horné Lúčno, na úpätí Skalky. Hĺbka je 16 metrov a celková dĺžka 40 metrov, podľa niektorých zdrojov až vyše 100 metrov.
Demografia
Dedina má roztýlenú formu osídlenia. Centrálna časť sa začala budovať okolo kostola, neskôr sa začali vytvárať osady – štále, z ktorých niektoré boli osídľované miestnym obyvateľstvom a ďalšie zas ľuďmi, ktorí prišli z iných krajov.
Bresov štál (Bresovo) – niektoré zdroje odvodzujú názov od brezového lesa, údajne pôvodný jedľový porast bol vyrúbaný baníkmi z rudnej bane. V súvislosti s týmto štálom sa spomína baňa na zlato, aj sklárska pec z 19. storočia.
Nemčekovce – prví obyvatelia údajne pochádzali od Novej Bane. Po ich vymretí tento štál obsadili obyvatelia Drienok.
Horné a Dolné Lúčno – pri studničke v lese sa usadil obyvateľ obce, neskôr tu pribudli obyvatelia pochádzajúci z Malej Lehoty.
Drienky – podľa porastu drienok, prvý usadlík bol obyvateľ dediny.
Hujavovce (Kazimírov štál) – prví obyvatelia pochádzali z Poľska, neskôr sa časť z nich presídlila do dediny.
Lukáčov štál (Lukačovce) – prvý obyvateľ Lukáč prišiel z Radobice.
Bošiakovce – prví obyvatelia pochádzali z Bošian.
Borisko – podľa porastu borievok, ktoré sa tu vyskytovali. Skladá sa z dvoch častí – Tŕnina a Borisko.
Farská kronika v roku 1802 uvádza postavených 68 domov. V roku 1880 to bolo 147 domov a o päťdesiat rokov neskôr sa ich počet zvýšil o vyše 100% na 311 domov. O ďalších 50 rokov, v roku 1980, predstavoval nárast iba niečo cez 30% na 405 domov. Začiatkom 19. storočia žilo v obci 863 obyvateľov, z toho 480 priamo v dedine a ostatní na štáloch a na sklárni v Hlbokej. Pri sčítaní ľudu v roku 1869 to bolo 1087 obyvateľov a v roku 1880 tu žilo 1008 obyvateľov. O päťdesiat rokov neskôr ich už bolo 1490, pričom historicky doložený najvyšší počet bol 1701 obyvateľov v roku 1961. Od tohto roku postupne nastal mierny až výrazný úbytok obyvateľov až k číslu 1000, pričom v súčasnosti (rok 2020) je to už len okolo 900 obyvateľov.
V súvislosti s poklesom počtu ľudí sa menila aj veková štruktúra smerom k postproduktívnym kategóriám, ktoré tvorili v roku 1995 až 30% z celkového počtu obyvateľov.
Podnebie
Podnebie lokality je podmienené umiestnením v kotline medzi dvoma susednými horstvami Pohronským Inovcom a Tríbečským pohorím, pričom kotlina je otvorená na juh, smerom k Podunajskej nížine. V prípade trvalejšieho juhozápadného prúdenia v letných mesiacoch je možný prenos horúceho vzduchu z Podunajskej nížiny, klíma je však vzhľadom k nadmorskej výške a usadeniu obce v horách vždy príjemnejšia a chladnejšia voči okresnému mestu v priemere o 2 až 4°C. V zimnom období je obec chránená pred priamym severným a severozápadným prúdením hradbou Tríbečských vrchov.
Na základe týchto faktorov tu všeobecne prevláda mierna až teplá klíma s priemernou ročnou teplotou 7,5°C (pre celý okres Zlaté Moravce je udávaná priemerná ročná teplota 9°C) a priemerným ročným úhrnom zrážok okolo 800 mm (údaje z roku 1995). Ročné úhrny zrážok však klesajú – priemerný úhrn v sledovanom období rokov 1991 – 2009 bol len 715 mm.
Priemerná ročná relatívna vlhkosť je 75 %, prevládajúci smer vetrov severozápadný s rýchlosťou v priemere 4 m/s.
Priemerná teplota v júli bola približne do roku 1995 na úrovni 16°C a teplotné extrémy boli zriedkavé, no od roku 2016 je to už viac ako 18° (18,7 °C), pričom v poslednej dekáde sa oproti minulosti zvýšil výskyt extrémnych teplôt presahujúcich aj 35°C.
Z vyššie uvedených charakteristík možno podnebie obce hodnotiť stále ako priaznivé pre život a prácu obyvateľov, ale aj vhodné pre turistické využívanie.
Vodstvo
Kataster obce odvodňuje riečka Žitava, prameniaca nad veľkolehotskou kotlinou, severne od Veľkého Inovca. Celková dĺžka toku je 107 kilometrov, povodie predstavuje 1235 km2. Južne od Malej Lehoty sa spája s Malolehotským potokom, potom tečie údolím smerom na juh. Severne od obce sa do nej vlieva Žitavica, ktorá má prameň na úpätí Sokolca.
Pod obcou priberá do seba potôčik Želena, prameniaci v Lome a zberajúci po ceste viac nepravidelných pramienkov a pri mlyne sa do Žitavy vlieva voda, tečúca cez dedinu z vodného zdroja, nazývaného Sikáč (výdatnosť tohto zdroja sa za posledné dve dekády zredukovala v letných mesiacoch takmer na nulu).
V katastri obce sa nachádza niekoľko zdrojov pramenistej vody, z ktorých niektoré sú prerobené na studničky – pred vstupom do dediny pod Pritkovou, na Lúčkach, pod Stráňou, pri ceste na Bresovo, pri Areáli zdravia a na Farskej lúke. Smerom na Veľkú Lehotu po ľavej strane cesty sa v údolí pod obcou nachádzajú tri rybníky s celkovou plochou cca 0,1 ha.
Rastlinstvo
Horstvá Tríbeč, Pohronský Inovec a výbežok okraja Podunajskej nížiny fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny, presnejšie do predkarpatskej flóry. Oblasť Jedľových Kostolian je už za hranicou panónskej oblasti, no charakter vegetácie je stále poznačený teplomilnou panónskou flórou, ktorá postupne prechádza do vegetácie vyšších oblastí Tríbeča a Pohronského Inovca. Na jednej strane tu rastie mnoho teplomilných druhov, no miestami sú zastúpené aj druhy rastúce vo vyšších oblastiach. Na jar je možné vidieť snežienky, blyskáče, fialky, prvosienky a tiež podbeľ a púpavu, neskôr margarétky, zvončeky, na pasienkoch je mnoho druhov tráv a samozrejme aj burín – nevädze a vlčie maky. Nájdu sa tú však aj exotickejšie druhy, jedným z nich je napríklad vistéria japonská.
Oblasť je veľmi bohatá aj na rôzne druhy liečivých rastlín. K príprave čajov a k domácemu liečeniu sa zbierajú divozel veľkokvetý, skorocel kopijovitý, kostihoj lekársky, čakanka obyčajná, ľubovník bodkovaný, rebríček obyčajný, materina dúška, repík lekársky a iné. Pestrosť a bohatosť rastlín v Tríbeči a Pohronskom Inovci charakterizuje aj fakt, že v oblasti rastie 30 druhov úplne alebo čiastočne chránených rastlín. Okrem liečivých rastlín je však možné natrafiť aj na jedovaté druhy – napríklad na lúkach je to iskerník prudký, v lesoch vranie oko štvorlisté, ľuľkovec zlomocný, prípadne na jesenných lúkach je to jesienka obyčajná. Samozrejme, že tu nie je možné vymenovať všetky druhy flóry, preto spomeňme ešte aspoň lesné jahody na čistinkách v lesoch, šípky a trnky, ostružiny černicové a malinové, ako aj výskyt drienky obyčajnej.Oblasť z drvivej väčšiny pokrývajú listnaté lesy, ktoré sú vytvorené z porastov stromov, kde sú najviac zastúpené dub letný, dub zimný, hrab obyčajný, buk lesný, breza biela a agát biely. V ihličnatých porastoch sa najviac vyskytujú smrek obyčajný a borovica čierna. V okolí povodia Žitavy a jej prítokov sa vypínajú topole, jelše a vŕby.
Osobitnú skupinu vegetácie v regióne tvoria huby. Nachádzajú sa tu vyhľadávané hubárske oblasti okolia. Na lúkach možno nájsť tanečnice poľné, májovky i rôzne druhy pečiarok, v lesoch sa v prípade priaznivých klimatických podmienok vyskytuje hríb dubový, masliak, suchohríb a tiež rôzne druhy kozákov a rýdzikov.Priaznivosť klimatických podmienok pre vyššie uvedené rastlinstvo je daná relatívne vysokou priemernou ročnou teplotou a hlavne teplotou v jarnom, letnom a jesennom období, ako aj dostatočnom ročnom úhrne zrážok.
Obyvatelia obce vo svojich záhradkách väčšinou pestujú zeleninu pre vlastnú potrebu. Venujú sa hlavne pestovaniu zemiakov, cibule, cesnaku, mrkvy, petržlenu, zeleru, fazule, hrachu, papriky a rajčín. Z ovocných drevín sa najviac pestujú jablone, hrušky, slivky, čiastočne aj marhule, broskyne a čerešne.
Živočíšstvo
Množstvo a druhové zastúpenie živočíchov v pohoriach Tríbeč a Pohronský Inovec ovplyvňujú základné geomorfologické, klimatické a chronologické faktory – veľká časť chotára patrí do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a sčasti do lesostepnej zóny panónskej oblasti. Výskyt živočíšstva ovplyvňuje hlavne fakt, že kataster tvoria lesné porasty a výskyt vodných živočíchov ovplyvňuje hlavne rieka Žitava a jej prítoky.
Najpočetnejšiu skupinu tvorí hmyz. Pri vode môžeme vidieť šidlá, vážky, alebo potočníky, na vodnej hladine sa pohybujú vodnáre, korčuliarky obyčajné a potápniky. Na lúkach a poliach nájdeme v lete kobylky, koníky hnedé, cvrčky a bystrušky, zo zeme vychádzajúce chrústy a zriedkavo aj roháče. V lesoch je to lykožrút smrekový, ktorý spôsobuje veľké škody. Dvojkrídly hmyz zastupujú hlavne čmeliaky, osy, mravce, rôzne druhy múch, ovady a komáre. V letnom období dosahujú významný výskyt aj kliešte. Z motýľov sú to rôzne druhy babôčok, dúhovcov, obaľovačov a spriadačov.
V rybníkoch sa vyskytujú kapre, karasy, šťuky i sumce, v tečúcich vodách je možné vidieť pĺže, jalce a aj pstruhy. Kedysi bolo bežné vidieť aj raka riečneho, jeho výskyt je však v súčasnosti bohužiaľ skôr výnimočný. Z obojživelníkov je možné spomenúť rosničku zelenú, skokana a ropuchu, niekedy salamandru škvrnitú. Na krovinatých stráňach môžeme vidieť jašterice a slepúchy, z plazov sa tu vyskytuje užovka, no aj jedovatá vretenica obyčajná.
Na prítomnosť vodného toku a rybníkov je naviazané vodné vtáctvo – kačice divé, labute, volavky, bociany biele i čierne. Skupinu dravých vtákov tvoria jastraby, myšiaky hôrne, kane i haje tmavé. Zo spevavcov sa tu vyskytujú lastovičky, strnádky, stehlíky a sýkorky, v lesoch sú to kukučky, ďatle, žlny i sojky. Na jar si na čerešniach pochutnávajú drozdy i škorce, na jeseň je možné vidieť nad poliami kŕdle vrán a havranov a na poliach bažanty a jarabice. V noci je bežné počuť sovu, kuvika, alebo vidieť rôzne druhy netopierov.
Lesy poskytujú vhodné životné prostredie pre divé mačky, jelene, srnce, daniely a muflóny, pasrnce bielochvosté a aj diviaky lesné, pre množstvo drobných hlodavcov a takisto pre ježa východoeurópskeho.
V domácom chove sa kedysi hojne vyskytovali v skupine úžitkových zvierat husi, kačice, sliepky, králiky, ošípané aj hovädzí dobytok. Tendencia domáceho chovu má však dlhodobo a aj pomerne rýchlo klesajúcu tendenciu. Svoje zastúpenie majú mačky a psi.
Kostol
Na vŕšku nad dedinou sa týči kostol. Prvá písomná zmienka o ňom pochádza z roku 1332, kedy sa tu pravdepodobne nachádzala aj fara a pri nej škola. Prvým známym farárom tu bol v roku 1561 Michal Kosztolányi. V roku 1621 tu pôsobil evanjelický farár Michal Fábri. Napriek tomu, že v roku 1636 bola fara rekatolizovaná, ešte aj o dve desaťročia sa tu evidujú luteráni.
Farnosť podporoval rod Rákoczi, ktorý v 17. storočí vlastnil kaštieľ v Topoľčiankach. Alžbeta Rákocziová darovala kostolu v r. 1663 oltár. V roku 1710 začal farár Juraj Juriš písať matriku. V tomto období farár spravoval okrem kostola v Jedľových Kostoľanoch aj kostoly v Hostiach, Malej aj Veľkej Lehote a na Skýcove. Pre tieto obce bola spoločná matrika.
Kostol v jeho terajšej podobe – klasicistickom štýle – dal v roku 1796 postaviť kardinál Žigmund Keglevich. Kostol je zasvätený Všetkým svätým a jeho patrónom sa stal rod Keglevich de Buzin. Benedikoval ho 1. novembra 1796 dekan Jan Rayczy. Chýbala mu spovedelnica a zábradlie sanktuária. V roku 1823 dal farár Andrej Laczko postaviť sochu sv. Jána Nepomuckého na briežku, vedúcemu ku kostolu, ktorá je tam dodnes.
V roku 1913 boli zakúpené tri nové zvony, ktoré však boli počas prvej svetovej vojny z kostola odňaté a použité na vojenské účely. Po skončení vojny boli z obecnej zbierky zakúpené nové zvony, ktoré boli v r. 1926 slávnostne vysvätené.
Počas obdobia slovenského štátu sa opravila strecha kostola a fara. V r. 1948 sa do kostola zaviedla elektrina, v r. 1949 bol vyhotovený oltár Sedembolestnej Panny Márie.
Od roku 1957 do r. 1960 bola opravená strecha veže kostola a vymenené drevené okná za kovové so zobrazenými postavami svätcov.
V roku 1965 začala stavba chórusu a bol zakúpený nový dvojmanuálový organ.
V roku 1970 boli zlikvidované bočné oltáre, kazateľnica a postavil sa hlavný oltár a oltár tvárou k ľudu, bola zavedená nová elektrifikácia a po stenách kostola sa vyhotovil mramorový obklad. Na streche sa vymenila stará krytina za škridľu.
Vstupom do kostola sa dostávame do žobráčne, ktorá je od hlavnej časti oddelená presklenou stenou. Tu sa nachádza socha sv. Antona a Sedembolestnej Panny Márie. V hlavnej lodi sú po stranách lavice, pred ktorými sú dva menšie bočné oltáre, po obvodových stenách sú umiestnené obrazy krížovej cesty z roku 1975. Vpredu sa nachádza neskorobarokový oltárny obraz Všetkých svätých z 18. storočia.
Škola
Počiatky vzdelávania miestneho obyvateľstva je možné datovať do obdobia okolo roku 1394, odkedy sú zachované spisy, že sa tu nachádzala fara a s ňou pravdepodobne aj škola. Preukázateľne však škola pri kostole bola v roku 1739, keď tu pracoval školský majster Adam Vozár. Budova školy bola z dreva, pokrytá slamou a nachádzala sa približne 50 metrov od kostola v kocianovom dome. Tvorila ju jedna učebňa a byt učiteľa, ktorý bol zároveň aj organistom. Škola bola majetkom rímsko-katolíckej cirkvi.
V roku 1742 sa v Topoľčianskom zámku usídlil gróf Adam Keglevich. Jeho vnuk Žigmund dal v roku 1801 postaviť v J. Kostoľanoch vyučovaciu miestnosť pre 40 až 60 žiakov a aj učiteľský byt. V r. 1879 dal ďalší Keglevich – gróf Štefan – postaviť novú vyučovaciu miestnosť, nakoľko predošlá už bola v nevyhovujúcom stave. Škola bola postavená vedľa dnešného obecného úradu a pokrývala ju škridľa. Spravovala ju obec a patrónom bol gróf Keglevich.
Na začiatku 20. storočia navštevovalo školu len približne 50% školopovinných detí, z ktorých väčšina nemala potrebné učebné pomôcky. Po prijatí Apponyiho školských zákonov, keď sa vyučovacím jazykom stala maďarčina, vedomostná úroveň poklesla ešte viac.
V roku 1909 postavila obec na mieste dnešnej tanečnej sály ešte dve učebne aj s učiteľskými bytmi. V roku 1911 ich spolu s cirkevnou školou prevzal štát a od tej doby niesla názov 3-triedna štátna ľudová škola. Prvým učiteľským správcom štátnej školy sa stal Michal Možáry.
Aj keď dochádzka detí do školy bola nie príliš dostatočná, najmä počas hospodárskej sezóny roka, v roku 1928 si počet zapísaných žiakov vyžiadal rozšírenie školy o dve triedy, čím sa škola stala štvortriednou s jednou pobočkou. V roku 1935 mala škola už šesť tried.
Od novembra 1940 sa škola premenovala na ľudovú školu hospodársku. Obec prispievala na kúrenie, osvetlenie a plat pre školníka. Ostatné poplatky hradilo ministerstvo hospodárstva a okres. V roku 1943 sa škola stala sedemtriednou. Zariadenie školy sa podstatne zmenilo v roku 1948, kedy boli vymenené dlážky, okná, kachle a zaviedla sa voda a elektrina. Stará budova bola premenovaná na 5-triednu národnú školu a zo 6. až 8. ročníka bola zriadená neúplná stredná škola. Škola sa v roku 1950 zmenila na úplnú strednú školu a v ďalšom školskom roku bola národná a stredná škola zlúčená pod spoločnú jednotnú deväťročnú školu. O dva roky neskôr opäť nastáva zmena a zo školy sa stáva osemročná stredná škola. Päťdesiate roky sa niesli v znamení aktivít, súťaží a verejno-prospešných prác s účasťou žiakov. V roku 1958 bola nadviazaná družba s osemročnou strednou školou Liběnice a zavádzali sa priateľské návštevy. Na začiatku šesťdesiatych rokov bolo zavedené bezplatné poskytovanie učebníc a školských pomôcok pre žiakov.
V roku 1960 sa začalo s výstavbou novej školy, keď mala byť postavená postupne škola s učiteľskými bytmi, telocvičňa a jedáleň. Škola bola daná do užívania v roku 1961, výstavby telocvične a jedálne sa však žiaci nedočkali. Škola slúži školopovinným dodnes. V septembri 1967 bola prvýkrát otvorená aj materská škola za účelom predškolskej výchovy a prípravy detí.
Keďže v roku 1985 skončila možnosť stravovania detí v závode verejného stravovania Jednota, jedna trieda na prízemí školy bola prerobená na jedáleň.
Živánska veža
Zvyšky tejto veže sa nachádzajú v Cigánskej doline, ktorou tečie Žitava a ktorá oddeľuje pohoria Tribeč a Pohronský Inovec, na hrebeni kopca, približne 1,5 km severovýchodne od obce smerom na Veľkú Lehotu, nad cestou, ktorú kedysi strážila.
Živánska veža mala v stredoveku dôležité poslanie. Slovenskou bránou kedysi viedla do Tekova významná obchodná cesta. Kontrolu nad cestami Požitavia držali tribečské strážne pevnosti. Okrem podhradských ciest medzi najvýznamnejšie patrili cesty v Cigánskej, nazývanej aj Hlboká, Drahožickej a Uhrovskej doline. Iné cesty sa pretínali medzi dominantnými vrchmi Sokolec a Veľká Ostrá. Tu sa nachádzajú aj dejepisné miesta dnes nazývané Krížne cesty. V 11. storočí začala vznikať podhorská osada, dnes Jedľové Kostoľany, pri ktorej o niekoľko storočí postavili na bralnatom andezitovom výbežku v úzkom údolí strážnu vežu. Pod ňou sa točí cesta, po ktorej prechádzali pocestní. To bolo výhodné pre vyberanie mýta.
Pôvodná prístupná cesta k veži sa nezachovala, možno ju predpokladať severovýchodne od veže. V prameňoch sa uvádza, že existovalo predhradie prepojené k veži a obkolesené hradným múrom, čo však nie je dokázané. Juhovýchodne od veže sa nachádza asi 20 m plošina, ktorá slúžila pravdepodobne ako hospodárske územie s miestom pre kone. Veža sa skladala z niekoľkých podlaží, uvádza sa rôzne od štyroch až po šesť podlaží, v iných zdrojoch sa hovorí o veži 40 m vysokej, šesťposchodovej s vchodom na prvom poschodí. Ako stavebný materiál používali lámaný andezit, spojivom bola vápenná malta a riečny štrk. Tento materiál sa kvalitatívne zhoduje so stavebnou hmotou Hrušovského hradu, ba aj s jeho stavebnou technikou, čo nasvedčuje, že pochádzajú z 13. storočia. Jestvujú aj nepotvrdené dohady, že veža bola podzemne spojená s hradom Hrušov.
Dodnes je zachovaná severná časť, kde môžeme odčítať aj pôvodnú hrúbku muriva a umiestnenie okien. Hrúbka podzemného múra je 2,70 m. Každé podlažie je 4 m vysoké a na nich nechaný postupne 10 cm výpust, na ktorom boli položené dlážkové hrady. Vstup do veže bol na prvom poschodí a to z obranných dôvodov. Vchádzalo sa po rebríku, ktorý sa potom vytiahol. Na druhom poschodí sa zachovali dve strieľne a vyhladená interiérová omietka. Na treťom poschodí je štrbinová strieľna o rozmeroch približne 1 m x 15 cm. Predpokladá sa, že z posledného poschodia bola prístupná obranná pavlač, pretože sa našli zvyšky otvorov po drevených hradách.
Prvýkrát sa zmieňuje o veži cestopisná štúdia o Tekovskej župe z roku 1781, kde obyvatelia Jedľových Kostolian nazývajú „Turňou“. Na iných miestach sa používajú aj pomenovania Živánska, Zbojnícka veža, môžeme sa však stretnúť aj s latinským pomenovaním „Castellum“ (stredoveká pevnosť). Veža bola príslušenstvom Hrušovského hradu a neskôr slúžila zbojníkom, odkiaľ získala aj pomenovanie „Živánska“. Podľa iných autorov to bol poľovnícky hrad kráľa Mateja alebo strážny hrádok. Umiestnenie veže tesne nad cestou upozorňuje na dôležitosť historickej komunikácie, ktorá bola vežou kontrolovateľná. V období ťažby zlata v ložiskách Novej Bane dôležitosť veže ešte vzrástla. Nová Baňa získava titul slobodného kráľovského mesta. Vedie z nej cesta pozdĺž toku Žitavy cez Veľkú Lehotu k majetkom Hrušovského hradu. Vežu možno stotožniť s colnou stanicou, ktorej činnosť sa dá datovať od konca 14. storočia do konca 15. Storočia. Slúžila teda na stráženie obchodnej cesty od Pohronia do údolia Žitavy. Strážna veža spustla po zničení Hrušovského hradu po roku 1708.