Počuli ste už gajdy samé gajdovať? Alebo ste už videli gajdoša čarovať, či bosorovať? Všeličomu naši predkovia pred mnohými rokmi verili. Najstaršie zmienky o gajdošoch na našom území vo svojom výskume spracoval Ing. Milan Povoda, CSc (1996-1998). A práve prvý známy kostoliansky gajdoš, ktorý žil približne okolo roku 1850, sa stal námetom pre tento príbeh.
Kde bolo, tam bolo, v miestach, kde roviny do kopcov prechádzajú, bola jedna malinká dedinka, Jedľové Kostoľany nazývaná. Domčeky tejto horskej dedinky boli roztrúsené aj po okolitých vŕškoch, lúkach, v lesíkoch a aj dolinkách. Mnoho usadlostí, zvaných štále, tu bolo po kopcoch rozlezených. A v tých časoch vraj každý takýto štál mal svojho gajdoša. Najväčšou a najstaršou legendou však bol gajdoš známy pod prezývkou „starý Modošský“.
Povrávalo sa, že jeho hra na gajdy bola taká výnimočná, že ho tú hru sami čerti v pekle naučiť museli. Alebo, že si prsty sám začaroval tak, aby sa mu po gajdici len tak blingotali. Hrával Modošský v dedine na zábavách, na svadbách, na oslavách aj na krštinách. Prosto, kde sa niečo dialo, tam starý Modošský hneď dopálil. Nenechal si on ujsť príležitosť na dobrý zárobok. A ľudia ho ani odtiaľ nikdy nevyháňali, veď čo keby im nejako škaredo pobosoroval. Chýry o tomto starom gajdošovi sa rozniesli aj do susedných dedín. Do Hostí chodil Modošský často hrávať, že to mal z Modoša celkom blízko. A tam sa v jeden večer taká vec stala, že odvtedy už nikto o jeho bosoráckej sile nepochyboval.
Zašiel si on do hostianskej krčmy, lebo vraj sa tam chystala akási oslava miestneho richtára. Modošský vošiel do krčmy, klobúk ledabolo v čele, gajdy prehodené cez plece a fajka v papuli. Privítali ho srdečne hosťania, aj ho pohostili, tak ako sa patrí. Celý večer vyhrával Modošský do tanca, ledva stíhali dievky nohami prepletať. Až sa to jednému podguráženému hosťanovi prestávalo páčiť, tak začal do gajdoša takto rýpať: „Ej ty, ale ti tie prsty hrajú! Bodáj ťa. Ada sa tie chýry o tebe pravdivie. Hovorím ti, prestaň vyhrávať a zaraz mi na moju otázku daj odpovedi. Pýtam sa ťa: si ty ozaj bosorák ako kostolianske ženy vyprávajú?“
Modošský sa usmial popod fúz, zložil gajdy a zavesil ich na klinec. Tuho zazrel na hosťana a vraví: „Nože sám posúď, až sa ma nebojíš.“ A milý hosťan prisprostato zízal raz na Modošského, raz na gajdy, lebo nemohol vlastným očiam a ušiam uveriť. Gajdy zavesené na klinci samé hrali, akoby on ani hrať neprestal. Už načisto nevedel, či to tá pálenka mu zle porobila, alebo Modošský ozaj bosorákom je. Nuž, preľakol sa i vzal nohy na plecia.
Všetci v krčme len nemo zízali na tie gajdy z kozičky na klinci zavesené ako si samé vyhrávajú. Nikto sa neodvážil ani muknúť. Vyškerený Modošský schňapol dve zlatky, čo mu hodili pod nohy, keď hral, zvesil gajdy z klinca a tie ako na povel hrať prestali. Zasadil si širák do čela, pripálil fajku a pobral sa domov, na Modoš.
Iný dôkaz o tom, že starý Modošský mal čarovnú moc, sa stal raz v lete, keď už bolo treba úrodu zberať. Na Drienovej vlastnil Modošský kus poľa obsiateho makom. Veru krásne makovice sa mu každý rok urodili a to lákalo ktovie koho, aby mu na mak chodil a tým makom sa kŕmil. Raz to už Modošskému nedalo a mak začaroval.
Ženy, ktoré robili na susedných poliach, na vlastné oči videli, ba aj svedectvo o tom vydali, ako chodí starý pomedzi makovičky, rozmácha sa rukami a čosi si popod nos mrmle. Obzrel sa na ženy a rečie im: „Ej ženy, ešte dnes večer budem vedieť, kto mi na moje krásne makovičky chodí. Tak som makovice začaroval, že kto sa čo i len jednej dotkne, tá sa mu hneď na paprču prilepí.“
Prekvapene a vystrašene hľadeli ženy na starého Modošského. Ale vari ešte prekvapenejšie hľadel starý Modošský večer na ruky svojho syna, ktorý s plačom zatĺkal a ruky si za chrbtom skrýval. Až keď mu otec palicou pohrozil, len vtedy mu dlane rovno pod nos otrčil a na tých dlaniach, ľudia, hádam aj zo šesť makovíc nalepených! Nuž, viete si predstaviť, aký trest asi malého fagana doma čakal.
Nuž ale nie vždy Modošskému jeho bosoráctvo len poslúžilo. Okrem iného poznal starý aj kadejaké bylinky, čo mu vedeli pomôcť cestu domov nájsť, keď sa náhodou v nejakej dedine priveľmi potúžil. I také bylinky, čo mu vedeli v takom prípade úplne myseľ vyčistiť. Ale žiadne bosoráctvo netrvá večne. A tak sa prihodilo aj nášmu Modošskému, keď sa zo zábavy z Veľkého Poľa vracal. Vtedy si naposledy pobosoroval s bylinkami, ale už bolo pre neho príliš neskoro. Domov na Modoš už nedošiel…
Takto neslávne skončil náš chýrny gajdoš. No povráva sa, že ak sa vraj vyberiete peši z Veľkého Poľa na Kostoľany ešte za noci, tesne pred východom slnka, tak budete v tých miestach počuť jeho gajdy krásne hrať, lebo tie sa po jeho smutnom skone už nikdy nenašli.
Úvodná ilustrácia: Janka Potocká ml.
