pondelok, 18 októbra
Shadow

„Áno, beriem“, alebo svadby kedysi a dnes

Z prechádzajúceho článku V dobrom aj v zlom, alebo ako to bolo kedysi ste sa mohli dozvedieť, čo v dobách minulých predchádzalo svadbe v dedinskom prostredí. Ako prebiehal výber partnera, či bol dobrovoľný, či vynútený. A že do výberu neraz vstupovali aj také fakty, ako bolo sceľovanie pozemkov a majetkov, dobré veno, rodinkárstvo, či zachovanie dobrého mena rodiny. Téma samotnej svadby si však zaslúži samostatný článok.

Zvyky a tradície v našej obci sú úzko späté s históriou nielen našej obce, ale celej našej slovanskej a v podstate aj svetovej kultúry. Nedá sa niečo stroho opísať bez toho, aby nám boli jasné širšie súvislosti. Tak ako aj dnes sa niektoré veci menia z mesiaca na mesiac, či dokonca zo dňa na deň, tak sa menili aj kedysi. Nič nie je uniformné, nič nie je pevne dané. Život proste plynie a všetko v tom toku času v ňom zanecháva nejakú svoju stopu.


Svadobné trendy

Svadobné trendy sa menia v podstate z roka na rok. Obrazne povedané, je to akoby rýchla horská dráha, či v niektorých prípadoch kolotoč, ktorý sa krúti bez kontroly. V dnešnej dobe si môže nevesta či ženích dovoliť prakticky takmer všetko. Či už vtipné ponožky, či tenisky namiesto elegantných topánok, šaty farebné, dlhé či krátke. Závoj, venček či rozpustené vlasy. Každá nevesta chce byť iná a tak isto to bolo aj kedysi. Samozrejme, je nutné brať do úvahy možnosti tej ktorej doby.

Iste je vám však známe, že typickou farbou svadobných šiat je dnes biela. Nuž ale nebolo tomu vždy tak. Bielym svadobným šatám vďačíme, milé dámy, kráľovnej Viktórii. Tá sa postarala hneď o niekoľko trendov, či doslova škandálov. Poďme pekne po poriadku. V prvom rade, odmietla sa vydať za vybraného muža. Milovala totiž svojho bratranca, sasko-cobursko-gothajského princa Alberta. Dokonca ho sama požiadala o ruku, čo bolo pre tú dobu (a možno tak trochu ešte aj pre našu) neprípustné. Pôvodne sa v dobe kráľovnej Viktórie nosila burgunská červená, hnedá, ružová, či modrá farba. Na jej svadbu jej dokonca predpísali strieborné, honosne zdobené šaty. Nedbala na názory spoločnosti a obliekla si nádherné, jednoduché biele šaty s odhalenými plecami, zdobené čipkami. A keď už vravíme o trendoch, v niektorých krajinách bola v tej dobe biela farba farbou smútku. Dokonca aj u nás v Čičmanoch sa dochoval tradičný ľudový odev na pohreb, ktorý je biely.

Svadobné šaty kráľovná Viktória (zdroj: https://www.rct.uk)

Už ste si niekedy vyberali svadobné obrúčky? Aj v tejto oblasti sú trendy, ktorými otriasla spomínaná kráľovná Viktória. Kedysi mali kresťanské obrúčky jednoduchý okrúhly tvar. Jej obrúčky však boli prepletené hady.

Obrúčky, respektíve prstene, boli kedysi určené len pre ženy. Už v starovekom Egypte muž navliekal svojej budúcej žene na prst prsteň z rákosia. V starovekom Ríme slúžil prsteň ako „platidlo“ za nevestu a ženích ho odovzdával otcovi nevesty. Židia zas nosili „nenositeľný prsteň“. Nosil sa na palci alebo ukazováku. V staroveku mala obrúčka tvar židovského chrámu. Bola taká ťažká a neforemná, že sa ani nedala nosiť. Časom vlastnila každá synagóga takéto obrúčky a na obrad sa len prenajímali.

Až do štyridsiatych rokov 20. storočia bola obrúčka na mužskej ruke ojedinelá. Do kresťanskej tradície sa odovzdávanie prsteňov dostalo až v 9. storočí. Dovtedy tento akt cirkev považovala za pohanský.

Židovská obrúčka

A nakoniec, počuli ste už o prísloví: ,,Niečo staré, niečo nové, niečo požičané, niečo modré a strieborná minca v topánke?“ Ak by ste si mysleli, že tento zvyk pochádza zo Slovenska, ste na omyle. Dostal sa k nám z Anglicka.  

Zvláštnosti svadobných zvykov na Slovensku

Každá obec a každý krásny kút nášho Slovenska má svoje, niekedy dosť nezvyčajné svadobné zvyky. Na svadbu v Turci sa kedysi piekol taký veľký koláč, že museli rozobrať pec. Ten dostal ženích, ktorý ho vzal  na koni domov, tam ho rozdelil a jednu časť zaniesol späť k budúcim svokrovcom. Tí ho pokrájali a koláč slúžil ako pozvánka na svadbu. V Kežmarku zas bolo zvykom svadobných hostí bohato nasýtiť. Na jednu osobu sa počítalo s jedným funtom (asi 400 g) hovädzieho mäsa. Veľkú hydinu porciovali len na 4 kusy. Pretože hostia nevládali toľko zjesť, každý si mal z domu priniesť misu, do ktorej odložil to čo nezjedol.

Už ste niekedy mali možnosť porovnať svadbu mestskú s tou dedinskou? Nuž, ja áno. Myslím, že moju odpoveď na otázku, ktorá sa mi viac páčila, poznáte. Predstavte si, že ľudia v dedinskom prostredí neboli pri organizácii svadby oficiálne nijako limitovaní. No v minulosti sa v Bratislave, v Levoči a v Košiciach, či v iných mestách, museli svadby podriadiť rôznym mestským nariadeniam. A to preto, že na takú svadbu boli obrovské náklady a ľudia sa zvykli riadne zadĺžiť. V 16. a 17. storočí išlo v Bratislave u najbohatšej sociálnej vrstvy o obmedzenie svadobných hostí na 30 pozvaných manželských párov a osem družičiek. Na svadobnej hostine im mohli predložiť 12 chodov jedál. Chudobní sa museli uspokojiť len s 8 pármi manželov a štyrmi družičkami a 5 chodmi jedla.

Kedysi sa svadby konali hlavne cez týždeň. Predstavte si, že svadba v sobotu bola určená pre chudobnejšie rodiny.

Isto poznáte zvyk, ktorý sa robí na svadbách dodnes. Ponúkanie „falošnej“ nevesty. Tento zvyk prežil dodnes takmer na celom Slovensku. Tento, dnes pre nás vtipný akt, má však svoje korene v dobách, keď sa neraz stávalo, že otec svoje dcéry predával na trhu, alebo ponúkal Turkom za peniaze.

Ďalším zvláštnym zvykom bolo počkať, kým sa manželstvo skutočne naplní. Keď mladuche sňali veniec z hlavy, odprevadili mladomanželov na lôžko. Ako dôkaz tohto aktu spojenia sa v súvislosti s panenstvom nevesty používala svadobná plachta, ktorú po svadobnej noci ukázali svadobčanom. U vysokých sociálnych vrstiev musel mať takýto akt dokonca svedkov. Dnes určite nepredstaviteľné.

Svadobná mágia

Svadobná mágia je úzko spätá so svadobnými tradíciami. Poďme si však povedať o takej mágii, ktorá bola tajná a dievča či muž ju robili bez vedomosti iných. Pri odchode nevesty z rodičovského domu malo dievča silno kopnúť do vedra s vodou, tak aby sa voda vyliala. Nevesta si do topánky pchala buď mincu, aby sa mala dobre aj u svojej svokry, alebo si do topánky vložila vetvičku zeleru, aby mala moc nad svojim manželom. Mladá žena napríklad kládla svojmu mužovi pod matrac rebríček (ľudovo myší chvostík). Ten mal zaručiť milostné pripútanie.

K svadobnej mágii patria aj obradné piesne. Tu by som rada spomenula niektoré naše texty piesní, ktoré majú dvojzmyselný charakter, alebo sú priam lascívne. Laik by mohol tieto piesne označiť za nevhodné a neslušné. Ide však o piesne, ktoré spievali svadobčania často už v bujarej nálade, keď sa jazyky rozväzujú. Tieto piesne sa spievali presne v čase, keď sa mladí odobrali „na lôžko“. Mali zaručiť splodenie potomka, najlepšie chlapca. Obradové piesne sa považujú za jedny z najstarších a tak by sme mali byť radi, že sa nám zachovali.

Strelev na holuba trafev vrabca 
Išov na vohlady spravev chlapca

Kázala mu sito kúpiť, a von kúpev vrecko
Kázala mu kúšťek strčiť a von strčev šecko

Daj mi holka, daj mi daj, nedalas´ mi celú jar
Celú jeseň celú jar, daj mi holka daj mi daj
Ty by si to isťe sťev, či by si sa nehanbev
Ja maličkú micku mán, tebe by sa nemesťev

(Danka Kellnerová)

Svadba v Jedľových Kostoľanoch

Samotnej svadbe predchádzali u nás pytačky – „dokonávky“. Dokonávky mali len potvrdiť to, čo bolo medzi rodinami už dohodnuté. Vtedy budúci ženích prišiel do domu nevesty aj s jeho birmovným otcom, za účelom popýtania dcéry o ruku. Pri tejto príležitosti sa dohodol termín sobáša, ako aj veľkosť nevestinho vena.

Samotnému sobášu predchádzali ohlášky. Bol to úradný úkon, keď kňaz štyri nedele pred sobášom oznámil verejnosti, že snúbenci hodlajú prijať sviatosť stavu manželského. Kňaz oznámil mená snúbencov a vyzval verejnosť, že kto by vedel o nejakej zákonitej prekážke k sobášu, aby to oznámil na faru, aby sa záležitosť mohla preveriť. Ohlasovalo sa po tri nedele pred sobášom. Ak nebolo prekážok, na štvrtú nedeľu bola svadba – „veselie“. Niekedy kňaz odbavil všetky troje ohlášky naraz.

V dobe ohlášok zvolávali družbovia svadobníkov – „veselášov“ na veselie. Jeden družba bol z rodiny mladého zaťa, druhý z nevestinej rodiny. Pozývali rodiny oboch novomanželov. Bývali sviatočne oblečení a chodili po obci so spevom. Keď bola pozývaná rodina zo susednej dediny, išli pozvať aj tam (napr. na Skýcov). Až v 50-tych rokoch sa pozývanie nahradilo písomnými pozvánkami.

U nás bolo zvykom na svadbu vypekať koláče v domácom prostredí. Možno si ešte niektorí z vás pamätajú, ako sa u nich doma postretávali ženy z celej ulice. Každá doniesla plechy, múku, vajcia, mlieko, lekvár, cukor, med a podobne. Ako vďaku za ich pomoc im potom domáca gazdiná odovzdala výslužku – hotové koláče. Dnes sa už pečenie koláčov vynecháva, ale roznášanie zákuskov po susedoch ostalo.

Pred 1. svetovou vojnou trvalo veselie aj tri dni. V nedeľu ráno sa rodina poschádzala u mladého zaťa, aj u mladej nevesty. Rodina mladého zaťa musela stihnúť vypýtať nevestu k sobášu dopoludnia, lebo do omše už svadobčania museli byť v kostole. Sobáš býval cez omšu. Pýtanie – odobierku mladej nevesty robievali „starejší“. Starejšieho robieval buď birmovný otec mladého zaťa,  alebo účelovo zavolaný muž, ktorý nebol ani rodina. Nevestu odovzdával  oddavač. Býval to manžel birmovnej mamy mladej nevesty. Starejšiemu pomáhala zabávať svadobníkov „zásedka“. Bola to buď starejšieho žena, alebo tiež účelovo zavolaná žena, ktorá vtipnými scénkami a spevom zabávala svadobčanov. Zásedka držala v ruke ozdobenú palicu – zásedku. Ozdoba bývala podobná ozdobe na nevestinej parte.

Replika zásedky (vytvorila p. Zdenka Dobiašová)

Celé svadobné spoločenstvo išlo od nevesty do kostola spolu. Po sobáši býval pred kostolom kratšiu dobu tanec. Potom išli všetci svadobníci pred faru. Novomanželia a svedkovia išli spísať zápisnicu o sobáši na faru a ostatní svadobníci išli do krčmy, kde sa tancovalo. Potom sa veseláši rozdelili. K mladému zaťovi išla jeho rodina bez družbov a družíc. Tí išli s novomanželmi a nevestinou rodinou do domu nevesty.

Popoludní prišli ženíchovi veseláši k mladej neveste pre nevestu. Keď ju vypýtali, odišli novomanželia, družice a družbovia  s rodinou mladého zaťa do jeho domu. Svadobčania sa zabávali do večera, kedy sa rozišli domov.

Nevesta z domu rodičov odišla aj s výbavou, ktorú jej viezli na ozdobenom furmanskom voze.

Na druhý deň veselie pokračovalo. Išlo sa na „škodu“. Nevestina rodina prišla do domu zaťa „robiť škodu“. Brali, čo videli. Zaťova rodina im v tom bránila. Pravda, nešlo o skutočnú škodu, ale len o bystrosť jedných aj druhých, pričom sa spoločne zabávali.

Na tretí deň pokračovali vo veselí tí najvytrvalejší. „Zabíjal sa vôl“. Zábava spočívala v tom, že sa niesol chlap na rebríku a cestou ho nesúci chceli zhodiť. To všetko však bolo pri mulatovaní a veselosti.

V dávnejších časoch boli mladé nevesty oblečené v čiernom odeve. V medzivojnovom období sa tiež ujala farba zelená a fialová. Svadobný odev bol v zásade najkrajší odev, aký doma dievčatá mali. Až neskôr bol zamenený za biele šaty. Nevesta mala na hlave partu. Zhotovovala sa z 6 kvetinových venčekov, stočených do kruhu – kochule. Bola vyzdobená tiež množstvom korálok, brngaliek. Nevesta mala obuté čižmy. Mladý zať mal oblečený tmavý kabát, úzke tmavé nohavice zastrčené v čižmách s tvrdou sárou. Na hlave mal klobúk, ozdobený rozmarínom.

Svadobná parta (vytvorila p. Zdenka Dobiašová)
Svadobný venček (vytvorila Danka Kellnerová)

Svadobný venček približne z roku 1938

Svadobné pierko približne z roku 1938

Strava na veselí bola jednoduchá. Raňajkovala sa biela káva s chlebom. Mäso bývalo z oviec, alebo kôz. Uvarila sa kapusta a guláš. Tiež sa varila chrenová omáčka. Koláče boli makové, tvarohové, lekvárové. Piekol sa mrváň a radostník.

Tieto veľké veselia skončili prvou svetovou vojnou. Potom sa ešte za čas udržiavali zvyšky zvykov. Nakoniec sa trvanie svadby ustálilo na jeden deň. Do päťdesiatych rokov bývali svadby ešte v nedeľu. Ale vplyvom toho, že ľudia museli ísť v pondelok do práce, svadby sa presunuli na sobotu.

Gajdoša nahradili iné druhy hudby. Najprv to boli harmonika a cimbálová muzika, neskôr jazz a dychovka, atď.

Pri kostolianskych svadbách by sa nemali opomenúť pôvodné svadobné piesne, ktoré sú vlastné celému požitavskému regiónu. Určite by si zaslúžili väčšiu pozornosť, aká im bola venovaná doteraz. Samozrejme, nájsť pamätníkov na svadobné piesne z konca 19. storočia je už nemožné. Verím však, že nahrávky piesní, ktoré sa zachovali vo výskume Milana Ruska, ktorý pochádza z osemdesiatych rokov, sa nám vďaka našim folklórnym skupinám zachovajú aj do budúcnosti.


Pri pohľade na svadobné zvyky je opäť možné dozvedieť sa niečo nové, niektoré veci lepšie pochopiť a prijať. Pri iných veciach zase môžeme dospieť k poznaniu, že v našej „modernej spoločnosti“ nemajú možnosť prežiť vo svojej skutočnej podobe. To však vôbec nebráni tomu, aby sme vedeli, kto sme boli, ako sme žili, aké chyby sme robili a ako sme sa z nich poučili. Téma lásky navždy zostane nevyčerpateľným zdrojom zvykov, piesní, prísloví, povedačiek či veselých príbehov. A ak sa náhodou aj vy chystáte v blízkej dobe spečatiť svoj osud s osudom vášho milého, prajem vám len, aby vaše kroky viedla láska. Láska k milovanému, láska k človeku, k blížnemu, láska k prírode, láska k našej krajine a k tomu, kým vďaka našim predkom sme.


Pôvodný svadobný odev, rok 1932
Pôvodný svadobný odev, štyridsiate roky 20. storočia
Svadobný odev z medzivojnového obdobia
Svadobný odev štyridsiate – päťdesiate roky 20. storočia

Zdroje:
Denisa Fulmeková, Magická sila bylín
Zora Mintalová Zubercová, Ako sme kedysi žili
Zora Mintalová Zubercová, Tradície na Slovensku
Dejiny Jedľových Kostolian a okolia

418-krát videné