Mgr. Danka Kellnerová, 2019
Zdroj: Časopis Život – Ročník 41, č. 5 (1991), s. 8-9
Mala som asi dvanásť rokov, keď ocino pri upratovaní vytiahol zo starej krabice nejaký ústrižok z novín. Ukazuje mi ho a vraví: ,,Vidíš? To je článok o tom ako našej starkej brat pomohol tejto tete a tomuto chlapcovi prežiť počas druhej svetovej vojny.“ Nuž čo Vám poviem? Mala som dvanásť a na mysli úplne iné veci, ako nejakú dávnu vojenskú históriu.
Asi pred piatimi mesiacmi som si ale na tento okamih spomenula. Nakoľko sa snažím o histórii našej obce dozvedieť čo najviac, začala som po tomto zaujímavom článku pátrať. Našu domácnosť, povalu aj pivnicu som prevrátila hore nohami, dychtivo hľadajúc ten starý ústrižok, ale márne. Vypytovala som sa ľudí, ale všetci mali len kusé informácie. Po dvoch mesiacoch som sa už cítila ako nejaký dobrodružný bádateľ. Síce zatiaľ vzdialený od svojho „svätého grálu“, ale stále ako bádateľ. Obvolala som múzeá, redakcie časopisov, ale nič. Až mi niekto vnukol nápad požiadať o rešerš Slovenskú národnú knižnicu v Martine. Čakala som ďalšie dva mesiace, až mi cinkol mail. Nedočkavo klikám na tú malú obáločku a čítam…
Našiel sa! Ten článok sa našiel! Článok bol v troch samostatných častiach uvedený v časopise Život, ročník 1991. Autorom je Milan Varsik, publicista, ktorý sa venoval štúdiu historickej problematiky od slovenského národného obrodenia a matičného obdobia až po SNP, pričom minulosť konfrontoval so súčasnosťou.
Ja si teraz dovoľujem vám ho opäť ponúknuť prepisom z pôvodného zdroja, čiže rozdelený na tri časti. Naša obec vstúpi na scénu síce až v druhej časti, ale oplatí sa prečítať si celý príbeh rodiny Josefa Trojana. Azda len preto, aby sme sa aj my, čo sme vojnu nezažili, vedeli aspoň na čas vcítiť do kože tých, ktorí ju prežili. Alebo aj neprežili… Kapitána Trojana spomína okrajovo vo svojej štúdii o dejinách Jedľových Kostolian z roku 1998 aj Ing. Milan Povoda.
Krížová cesta Josefa Trojana, jeho ženy a piatich detí (1)
Autor: Milan Varsik
Bol horúci augustový letný deň. Hoci bolo takmer šesť hodín popoludní, ortuť v teplomeri bola stále pevne usadená poriadne vysoko nad číslicou tridsať v Celziovej stupnici. Pri stánku s talianskou zmrzlinou pred železničnou stanicou v Partizánskom bol nekonečný rad. Aj som sa chcel doň postaviť, ale staničný rozhlas oznámil, že rýchlik z Prievidze cez Topoľčany, Lužianky, Leopoldov a Trnavu do Bratislavy práve vchádza do stanice. Neznesiteľná horúčava bola aj vo vlaku. Stiahol som oblok, otvoril dvere do chodbičky a spravil prievan. Sadol som si k obloku, vybral knihu a chcel čítať, ale hrdinovia Waltariho románu sa rozplynuli medi riadkami. Zapozeral som sa von oblokom na ubiehajúcu krajinu a či som chcel alebo nie, musel som myslieť na ňu. Na jej osud. Neuveriteľný osud. Nikdy by som neveril, že človek dokáže toľko uniesť, ako uniesla ona. Cez vojnu. S tromi malými deťmi a štvrtým pod srdcom. Po samotách, v horách, v snehu. A po vojne. Keď právom mohla myslieť na pokojnejší život, zatkli jej manžela. A mučili ho. A zabili ho. A ju nikde nezobrali robiť. A deti jej nevzali do školy. Lebo bola poznačená svojim manželom. Lebo sa volala Stanislava Trojanová.
Rýchlik ide do Bratislavy z Partizánskeho skoro tri hodiny. Celý ten čas som sa pozeral von oblokom. Nič som nevidel. Len ju. Nič som nepočul. Len ju. Jej stále zatrpknutý hlas, ktorý som predtým počúval celé popoludnie. Ako rozprávala. O sebe. O svojom manželovi. O svojich piatich deťoch.
KDE VLASTNE ZAČAŤ…
,,Tak, kde mám vlastne začať“, pýtala sa Stanislava Trojanová, keď som toho dňa sedel v ich obývačke v pohodlnom kresielku, na okrúhlom stolíku rozvoniavala čerstvo pomletá a uvarená káva a kotúč malého diktafónu zaznamenával prvé slová a myšlienky tejto nevšedne krásnej ženy. ,, Je toho toľko, že keby sme chceli všetko, sedeli by sme tu aj…“. Nedopovedala tú vetu, naopak začala od začiatku.
,,Môj manžel, Josef Trojan, sa narodil 26. Marca 1906 v Horných Heřmaniciach, krásnej dedinke na moravskom Slovácku. Jeho otec bol roľník, mali niekoľko kúskov roli a šesť hladných krkov. Josef mal tri sestry a dvoch bratov a zo synov roľníka Trojana bol najstarší. Keď vypukla vojna, ktorej dnes hovoríme prvá svetová, aj z Horných Heřmaníc museli narukovať chlapi, aby kdesi ďaleko od domova bojovali za cisára pána a jeho rodinu a veru aj osemročné chlapča muselo doma pomáhať. V rodnej obci chodil do prvých škôl, neskôr vo Valašskom Meziřičí aj do školy hospodárskej. To však už bolo po vojne, rakúsko-uhorské mocnárstvo sa rozpadlo a Josef Trojan žil v republike, ktorá sa volala Československá… Tri roky ešte pracoval na rodičovských pozemkoch, potom ho zavolali diaľky. Najprv, to mal už vyše dvadsať, narukoval do Prešova k 4. telegrafnému práporu. Po skončení vojenčiny uvažoval, že zostane v štátnych službách, podali si žiadosť do četníctva, chcel slúžiť v Zakarpatskej Ukrajine. Neprijali ho. Vrátil sa na Moravu. Hoci o zamestnanie bola núdza, naňho sa usmialo šťastie. Roku 1929 mohol nastúpiť ako praktikant na poľnohospodárskom majetku Nová Říše neďaleko Třebíča.“
Popod obloky domca, kde dnes v Partizánskom býva pani Trojanová, prešlo ťažké nákladné auto. Hostiteľka sa na chvíľu odmlčala… Trošku sa pousmiala. Len troška, azda to bol len náznak úsmevu. Pri tej spomienke, ktorá jej najprv preblysla mysľou, potom o nej začala hovoriť.
,,Vtedy sme sa zoznámili.“ Chvíľočka ticha, akoby zhľadúvala roztratené myšlienky. ,,Ako sme sa zoznámili? Môj otec bol zamestnancom firmy Baťa v Prahe. Preložili ho do Třebíča na miesto, kde pracoval môj budúci manžel – a jeho zasa do Prahy. V tridsiatom treťom sme sa poznali. Bola to ročná známosť, potom sme sa zobrali. Po štrnástich mesiacoch prišlo dieťa, potom druhé…“
Lenže to sa nad Európou už sťahovali mračná. Mandžusko, Abesinia, Španiesko. „Aj keď manžel nebol komunista, niekoľko ráz mi povedal, že pri Madride sa naozaj bojuje o Prahu. A mal Pravdu. V tridsiatom ôsmom roku dostal ponuku odísť na Slovensko za správcu majetkov v dedinke Šimonovany. Nevedeli sme, čo nás čaká, ale bola to príležitosť. Zbalili sme všetko najpotrebnejšie a cestovali sme. V nepokojných časoch. V jeseni sa udial Mníchov, nasledovala studená zima a ešte studenšia jar. Vznikol slovenský štát. Česi museli odchádzať zo Slovenska. Boli aj výnimky. Pre takých, ktorých nová vláda potrebovala. Aj môjho manžela. Zostali sme v Baťovanoch, ale manžel sa nikdy neuspokojil s tým, čo bolo, aj keď je pravda, že sme vtedy nežili zle.“
SVEDECTVO HISTORIKA
,,Práca v ilegalite prišla akosi sama. Najprv to boli utečenci. Už niekedy v tridsiatom deviatom a štyridsiatom roku. Česi. V protektoráte im hrozilo zatknutie. Často utekali len tak, ako boli. Bez teplého oblečenia, riadnej obuvi, bez peňazí. Pomáhali im mnohí. Aj my. Všetkým, čo potrebovali. A dobrou radou, kade ďalej. Do Maďarska, do Juhoslávie, do odboja. Komplikovanejšia situácia vznikla o niečo neskôr. To sa na Slovensko dostávali zajatci z koncentračných a zajateckých táborov: Rusi, Ukrajinci, Kirgizi. Kdekto. Aj tým bolo treba pomôcť, aj v tých sme museli obliekať, obuť, dať im najesť, napiť, pomôcť peniazmi. A čo viac, nájsť im úkryty. Lebo väčšina z nich nemala kam utekať. Takisto sa manžel dostáva do kontaktu s odbojovými pracovníkmi na hornej Nitre. Vieme, že už niekedy v rokoch 1940, možno 1941 spolupracoval so skupinou Demec, najmä s jej členom Michalom Červeným a Oskarom Wertheimerom, neskôr s Albínom Grznárom, ale aj bratmi Hagarovcami, Ernestom Ottom a mnohými ďalšími. A vtedy sa manžel zoznámil“ – vzdychla si pani Trojanová aj po rokoch – „s Beňuškom. Ale áno. Beňuška bol člen Ústredne štátnej bezpečnosti, či ako sme v skratke hovorili Úešbé, ale koľkým ľuďom táto známosť pomohla. A ako veľmi práve túto známosť potom proti manželovi zneužili. Už keď bol po vojne zatknutý a vypočúvali ho. Veď aj historik pán doktor Jablonický, o tom písal.“
Prerušme na chvíľu spomienky Stanislavy Trojanovej a zalistujme si v knihe historika Jozefa Jablonického Z ilegality do Povstania, ktorú autor napísal koncom šesťdesiatych rokov, ale ktorá sa už do predaja nedostala, a ak niekde aj áno, normalizátori ju rýchlo nechali stiahnuť z knižných pultov. O vzťahu Trojan – Dr. Beňuška na strane 151 čítame: ,,V rokoch kultu sa ÚŠB snažila dokázať, že Josef Trojan, najvýraznejšia osobnosť občianskeho odboja na Ponitrí, bol jeho (rozumej Beňuškovým) agentom. Nebol ním! Treba sa zmieniť o týchto chúlostivých, doteraz obchádzaných a temných otázkach. Ferdinand Beňuška, brat Dr. Beňušku, bol notárom v Šimonovanoch a udržiaval priateľské styky s Trojanom, ktorý bol správcom na miestnom Baťovom veľkostatku. Trojan mal rád spoločnosť, poľovačky, na ktoré prostredníctvom notára Ferdinanda Beňušku pozýval aj jeho brata z Bratislavy. Okrem toho Dr. Jozef Beňuška často chodil k svojej matke do susedných Veľkých Bielic a pochopiteľne, zastavoval sa aj v Šimonovanoch. Takto sa Trojan dostal do styku s prednostom ÚŠB. V rámci spoločenských stretnutí využíval Trojan túto svoju známosť jednak ako svoju ochranu, ale aj na intervenovanie v prospech niektorých zaistených osôb, napríklad Ing. Pavla Nemca. Keď sa Trojan dozvedel od Dr. Beňušku, že Albínovi Grznárovi a Karolovi Ivánkovi hrozí väzenie, včas ich varoval, aby mohli prejsť do ilegality.“
CESTA DO HÔR
Toľko teda z knihy Dr. Jozefa Jablonického. Ale vráťme sa do útulnej obývačky v Partizánskom.
,,Z toho povstaleckého obdobia si spomínam na mnohých ilegálnych pracovníkov, ale mne sa zachovali v pamäti predovšetkým dvaja, či dve udalosti. Predovšetkým to bol Pavel Baranov, podľa ktorého vraj dostala názov aj partizánska skupina – Pavel. Manžel mi o ňom veľa ráz rozprával. Ako Baranov, sovietsky dôstojník, ušiel z nemeckého zajatia, ako sa dostal k nám na Slovensko, ako sa tu ukrýval, ako mu nešli ľudia pomáhali a ako ho nakoniec zatkli. To bolo už v máji v štyridsiatom štvrtom, a ako sa naši obávali, že sa ÚŠB kadečo o nich dozvie, ale Baranov sa pri výsluchoch držal statočne. A potom,“ – spomína si ďalej Stanislava Trojanová, – „potom to bola tá vysielačka. Zoskočili tu nejakí parašutisti a naši žandári odkiaľsi z Uheriec k nám raz večer priniesli nejaké tajomné balíky. Nezdržali sa dlho. Manžel to všetko prevzal a na druhý alebo na tretí deň ich poslal do Bystrice. Vraj Golianovi.“ Doplňme túto spomienku pani Trojanovej. Tajomné balíky naozaj našli, azda viac náhodou, žandári z Veľkých Uheriec v lese a keď ich rozbalili, zistili, že v jednom je vysielačka. Josef Trojan bol v podzemí už významným ilegálnym pracovníkom, preto žandári nelenili a nález odniesli práve jemu. Podotknime ešte, že s vysielačkami prišla na Slovensko v noci z 9. Na 10. Júna 1944 z Londýna paradesantná skupina Manganese v zložení František Biroš, Drahomír Vaňura a Štefan Košina. Pri zoskoku neďaleko obce Veľké Uherce sa ich dve rádiostanice poškodili a jedna z nich sa naozaj dostala k Josefovi Trojanovi a od neho k podplukovníkovi Jánovi Golianovi, ktorý bol v Banskej Bystrici v centre vojenských príprav Povstania.
,,Môj manžel pre vznikajúce partizánske skupiny i jednotlivcov zabezpečoval zbrane, muníciu, sanitný materiál, obuv, odev a ďalšie potrebné veci. V takýchto prácach prišlo aj 1944. Vtedy som aj ja pomáhala, chystali sme potraviny, v noci so po ne chodievali mne neznámi ľudia. V našom dome bývali v júli a v auguste takmer na dennom poriadku dlhé porady manžela a jeho priateľov.“
„Potom to prišlo. Pamätám sa na ten deň, ako by to bolo dnes. Manžel prišiel viac vzrušený ako inokedy. Vedela som už dlhšie, že nakoniec z nášho domu budeme musieť odísť. Vedela som, že keď vypukne vzbura či povstanie proti Nemcom a Bratislave a môj manžel odíde bojovať proti nim, môj pobyt s tromi deťmi by bol v Šimonovanoch veľmi nebezpečný. Ale stále som si myslela, však to ešte nebude, však ešte možno mesiac, týždeň, niekoľko dní…. Prišlo to 26.augusta. Čo som mala robiť? To najnutnejšie som mala už dávno zbalené. Manžel rozhodol – skoro ráno musíme odísť. Skoro ráno sme teda odišli. Vlastne ešte nebolo ani ráno. Tri hodiny. Jedno dieťa v náručí, dve staršie veľa, každé na chrbte ruksačik, ja tašku a vykročili sme na cestu, o ktorej sme nevedeli kedy a kde sa skončí. Ej, božemôj, ale že bude trvať osem mesiacov, to mi vtedy 27.augusta ráno o tretej, keď som zamykala bránu nášho domu v Šimonovanoch, neprišlo na um.“
VELITEĽ BRIGÁDY
,,Manžel nás zaviezol vozom na chatu Ing. Nemca do Hornej Vsi, kde už bola aj jeho manželka so synom. Tam nám bolo ešte dobre. Dobrý vzduch, veci z domu sme mali pomerne dosť, dokonca sme si pritiahli i kravičku a denne bolo pre deti čerstvé mlieko. Ale to už vypuklo Povstanie. Aj u nás na hornej Nitre sa bojovalo. A ťažko. Bojoval aj môj manžel Bol veliteľom brigády, ktorá sa najskôr volala Pavel. Hneď po 29.auguste organizoval všetkých, čo chceli bojovať proti Nemcom. Boli to predovšetkým robotníci z Baťových závodov, ale aj obyvatelia blízkych i vzdialených obcí. Dovtedajšie jadro skupiny Albína Grznára sa rozrástlo na brigádu. Vyzbrojili sa z vojenských skladov v blízkych Bošanoch, kde s manželom spolupracoval veliteľ Ľudovít Drobný. A pýtate sa, kto bol vtedy jeho najvýznamnejší spolupracovníci? Nuž predovšetkým kapitán Adolf Weinhold, spomínaný Albín Grznár a i jeho tragickú smrť neskôr pripisovali manželovi. Ďalej Pavel Nemec, na ktoré chate sme niekoľko dní v horách bývali, Viktor Žid a ďalší.“
„Lenže presila Nemcov bola veľká a naši sa nevládali brániť. Tak jedného dňa, to bolo niekedy v septembri, prišla spojka od manžela, aby sme boli pripravení utekať. Aj sme čoskoro utekali. Čo však s toľkými vecami? Niečo sme zakopali, niečo nechali tak, napospas tým, čo prídu. Aj prišli. Nemci vyrabovali a pokradli všetko. Aspoň, že sme to nevideli. Kravičku sme odviazali, reku nech si ide, kade chce, azda sa o ňu dobrý človek postará, ale to múdre zviera akoby pochopilo, že moje deti ju budú potrebovať. Stále len za nami. Nie ďaleko. V noci prepad. Bože, keď si na to pomyslím! Streľba, granáty, ja som držala za každú ruku jedno dieťa, staršia dcérka sa plantala za mnou či vedľa mňa a s nami len verná pomocníčka Johanka, mladé dievča, tiež vešané taškami a kuframi. V noci sme sa plahočili, deti plakali, nevládali, lenže nevládzte, keď musíte…! Tak sme sa dostali až kdesi k Ostrému grúňu. Už ani neviem, kto nás prichýlil. Bol koniec septembra a nám nebolo súdené dlho byť v pokoji. Nemci sa len tlačili a tlačili stále ďalej.“
Koniec prvej časti