Mgr. Danka Kellnerová, 2019
Zdroj: Časopis Život – Ročník 41, č. 6 (1991), s. 8-9
Krížová cesta Josefa Trojana, jeho ženy a piatich detí (2)
Autor: Milan Varsik
„Znova sme ustupovali. V kolóne. Na voze pár batohov, kufor, verná slúžka vliekla najmladšieho, triapolročného Janíka. Večer sme prišli do akejsi dediny. Ľudia, preboha, na noc nás s deťmi prichýľte! Neprichýlili. Prosili nás, vyháňali, choďte, choďte ďalej, preč, ak vás tu nájdu Nemci, všetkých nás vypália, postrieľajú…“, pokračuje Stanislava Trojanová vo svojom smutnom rozprávaní.
„Šli sme teda ďalej, šli sme preč. Kde je to, ďalej? Kde je to, preč? Aj som uvažovala, že sa vrátime domov, nech bude, ako bude. Ale prišli správy. Horná Nitra, Šimonovany, náš dom obsadili Nemci. Tak sme šli stále ďalej. Stále preč. Naprieč celým stredným Slovenskom. Až do Ľubietovej. Niekoľko dní oddychu, tam sa o nás pekne postarali, ja som dokonca dostala falošnú legitimáciu. Zapozerala som sa do nej. Fotografia moja, len meno cudzie. Zuzana Majerová. Viete – hovoril mi ten človek, čo mi ju vydával – nás v Ľubietovej a po okolitých lazoch je mnoho Majerovcov. Len si to dobre zapamätajte. Oddnes ste Zuzana Majerová. Majerová. Čo ja, rýchlo som si to zapamätala, ale deti. Ako sa voláte, deti? Opakovali jedno po druhom. Staška Majerová. Dobre, Staška, srdce moje. A ty, Jožinko, mladšie moje dieťa. Ja som Jožko Tro… Jožko Majer, vyslovuje hrdo. Pohladila som ho po tvári, nesmieš sa pomýliť, Jožinko, dieťa moje, oddnes sa voláš Majer. Jozef Majer, synáčik môj – a ty poklad najmenší? Triapolročný Janko sa nechápavo pozeral. Ja som Janko Trojan, opakoval zanovito. Janko Trojan, a keď sme ho presviedčali, že sa volá Majer, rozplakal sa. Vysvetlite triapolročnému dieťaťu, že sa volá inakšie, ako sa horko-ťažko naučil a pyšne opakoval. Naučil sa to aj on, poklad môj, ešte chvalabohu, že som to nemusela učiť poslednú moju ratolesť. Zatiaľ som ju, chvalabohu, chránila, ako som len najlepšie vedela. Pod vlastným srdcom. Ale ozýval sa už. Hlásil sa. Oznamoval, že čoskoro príde na svet. Dieťa moje, kde ťa len porodím? Bože, ako ma trápila odpoveď na túto otázku…“
50 TISÍC NA MOJU HLAVU
„Tak prešiel október. Zima, hmly, dážď. Padla Bystrica. Zasa bolo treba utekať, ale kam? Znova ma chytali hriešne myšlienky vrátiť sa domov. Že už bude, ako Boh dá. Nešli sme domov. Ako dobre! Z Ľubietovej sme prišli do Podbrezovej. Utečencov tam boli húfy, povstalecké územie sa zmenšovalo. Tam som našla aj nejakých našich Hornonitranov. Z Veľkých Uheriec. Od nich som sa to dozvedela. Dnes si uvedomujem dosah toho všetkého. Vtedy som to prijala akosi prakticky. Možno to bolo tou únavou. Fyzickou a ešte väčšou psychickou. Tí dobrí ľudia mi povedali, že Nemci v Baťovanoch na mňa a na manžela vypísali odmenu. Na mňa 50-tisíc korún. Bože, čo všetko by som si vtedy v tej Valaskej vedela kúpiť za tých 50-tisíc! Ani tam sme však nemohli byť dlho. Nemci sa blížili. Z bytu inžiniera, kde sme bývali, sme museli zase preč.
A zasa hory. A studená dolina. Hmla, dážď, zima. Deti mali premočené topánočky, mokré nohy. Ak by niektoré ochorelo, neviem, čo by som robila. Vlastne ja som vôbec nevedela, čo robím. Ktosi nám povedal, že sa načim dostať cez Nízke Tatry, cez Ďumbier na liptovskú stranu. Že tam je lepšie. Išli sme. Boli sme akási skupina, ani sme sa poriadne nepoznali. V tej hmle sme sa im stratili. Alebo sa stratili oni? Ani neviem. Motali sme sa celý deň, noc nás zasiahla v hore. Kde budeme spať? Spali sme pod borovicou. Alebo to bola jedľa? Alebo smrek? Na zemi. Deti pritúlené ku mne. Neviem, či som im vlastným telom dávala nejaké teplo. Ráno celí skrehnutí vstávame, prejdeme niekoľko krokov a zistili sme, že sme tam, kde sme boli včera ráno. Rozplakala som sa. A stále hmla. A stále dážď. Musíme len hore brehom. Do sedla. Pod Ďumbier. V novembri sú už dni krátke. Noc prišla, ani sme sa nenazdali. Celkom so súmrakom sme narazili na akúsi kolibu. A v nej tridsať českých žandárov. Bývalých povstalcov. Pustili nás dnu, nechali prihriať sa pri ohni, vysušiť mokré háby. A povedali nám, že sa nedostaneme cez sedlo na druhú stranu, lebo sú tam Nemci! Aj oni chceli prejsť a neprešli. Keď oni, chlapi zdraví a vyzbrojení, neprešli, ako prejdeme my, dve úbohé ženy s tromi malými deťmi? Vlastne so štyrmi. Lebo Jurko sa čím ďalej tým viac ozýval.
Poslúchli sme. Na druhý deň sme šli len tak naverímboha lesom, nepoznajúc svoj cieľ. Šťastie sa na nás usmialo. Stretli sme, alebo našli malého prítulného koníka, bol krotký, na jedno oko slepý, asi ho tam utekajúci partizáni nechali svojmu osudu. Priľnul k nám. K deťom. A niesol nám batohy…
Nuž, čo ešte povedať. Žiadne slová, žiadne vety nevypovedia to, čo sme v tých novembrových studených dňoch a nociach zažili. Viete, príroda bola zlá, ale ľudia. Ľudia boli ešte horší. Ako sa len také niečo mohlo stať? Ako sa mohol taký človek narodiť?“ Stanislava Trojanová sa aj skoro po štyridsiatich piatich rokoch pri tej spomienke odmlčala. „Vonku znova prechádzalo auto. Homo homini… Čo to je – človek človeku?“ Slza aj po štyridsiatich piatich rokoch…
„Boli sme pri akomsi ohnisku. V lese. Alebo na lúke. Sama ste si, pani, vinná svojim osudom, šprihol mi do tváre akýsi mládenček. Ani zbrane nemal, neviem prečo nesedel doma u mamičky. Alebo u ženy. Keby ste nemali muža partizána, mohli ste byť doma. To som sa mu poďakovala. Vstala, vzala svoje deti. Preč, prečo od týchto ľudí, veď tí sú horší ako Nemci. Unavená, mokrá, zdrvená. Nevládala som odniesť všetky batôžky. Niektoré som odložila pod vysoký strom. Pod jeho korene. Deti som odniesla kus ďalej, ktovie aký kus. Možno kilometer, možno dva. Potom sa vrátila po batohy. K tomu vysokému stromu. Pod jeho koreňmi však batohy neboli… Niekto ich ukradol. Všetky, čo som tam zanechala. S bielizňou pre deti. S nejakým svetríkom navyše. Aj batoh malého Janka. Sám si ho niesol. Mal v ňom rukavice a niekoľko jabĺčok…“
Z MAJEROVEJ KOVÁČOVÁ
„Tak sme sa motali po horách, niekoľko dní a keď sme boli so silami na konci, domotali sme sa do nejakej horárne, pri Valaskej. Horár o nás nechcel ani počuť, prosím vás, choďte, choďte preč, prídu Nemci, so všetkými bude zle! So všetkými bude zle… Odišli sme. Zle bolo len so mnou. A s mojimi deťmi. A s vernou Johankou. Predsa nám ten človek pomohol. Partizáni uňho nechali koňa z vozom. On sa bál aj toho koňa a voza. Čo keď ich uňho nájdu Nemci… Vyčarali sme ich za nášho na jedno oko slepého koníka a brali sme sa. Vyšli sme z hory na cestu – po niekoľkých kilometroch nemecká kontrola. Halt! Srdce mi zamrelo, ale moja i Johankina legitimácia boli v poriadku. Pustili nás ďalej. Napredovali sme pomaly. Koník bol hladný, trávičky nikde, ovsa sme nemali. Tak sme sa dostali až po Hronskú Dúbravu a ak si to viete predstaviť, cesta tam aj dnes ide celkom popri železničnej stanici. Aj vtedy. Znova nás zastavili. Dokonca sme museli zostúpiť z voza a ísť do nejakej kancelárie. Preverovali nás. Meno. Dátum narodenia. Bydlisko. Všetko bolo v poriadku, legitimácie sme mali na nerozoznanie od pravých, deti svoje mená tiež ovládali. Len letkom som na stole zbadala zoznamy hľadaných ľudí, ktovie, aká to bola osudná náhoda, ale práve na tej strane bolo aj meno môjho muža. Josef Trojan. Dobre som to čítala. Pýtali sa ma, kam ideme, odkiaľ, vravela som, utekáme pred frontom z Ľubietovej, trvalé bydlisko som v legitimácii mala napísane Ľubietovú, nakázali nám vrátiť sa tam. Bol už večer, ďalej sme nemohli, prichýlil nás jeden chudobný človek, prenocovať nám dal, aj skromnou večerou ponúkol, korunu za to nechcel zobrať, vraj, aj ja mám syna niekde na fronte, ktovie, ako je s ním, azda mu nejaký dobrý človek tiež pomôže.
Ráno sme sa pohli ďalej, Zabudla som pripomenúť, že sa k nám ešte vo Valaskej pridal starší muž, vraj bol u partizánov. Potratili sa, bral sa domov do Obýc, mám tam brata, pani, meno nevyslovoval, vyhýbal sa mu, asi aj kvôli deťom, teda, že tam má brata, môžeme noho všetci bývať. Aj tak bolo, ten dobrý človek nás tam priviedol a hneď na druhý deň hovorí, idem, pohľadám vášho manžela, musí to byť len tu niekde v našich horách. Niekoľko dní chodil po horách, my sme zatiaľ museli odísť z Obýc, v dedine sme sa báli. Nemci tam boli každú chvíľu, tak sme sa ubytovali u nejakého baníka na samote Modoš, tak nejako sa to volalo a tam, skoro som spadla z nôh, naozaj za nami prišiel môj manžel. Deti ho dlho nemohli spoznať, nie kvôli fúzom, ktoré začal nosiť, ale vychudnutý bol na kosť, zarastený. Nemohol sa dlho zdržať a my – tiež. Ľudia sa báli Nemcov, báli sme sa aj my.
Nie, nedá sa to všetko vyrozprávať. Nastali ťažké dni neistoty. A blúdenia po horách. Spávali sme a bývali, ako sa dalo. V nedostavanom dome na Skýcove, po horárňach, opustených salašoch, dokonca aj v akejsi jaskyni, v zahádzanej šachte. Tak sme prežili Vianoce i Nový rok, prešiel január, snehy, mráz. 15. januára nás v Hostiach – bol tam štáb partizánov – prepadli Nemci s tankami. V paľbe sme utekali do hory.“
„Vidíte, aké to mám všetko popletené“ – usmeje sa pani Trojanová a z albumu rodinných fotografií, v ktorom viac-menej bezcieľne listovala, vybrala útly preukaz.
„Tam do Obýc mi manžel priniesol ďalšiu falošnú legitimáciu. Znela na meno Mária Kováčová. To však zas bol problém naučiť ešte nie štvorročného Janka, že sa už nevolal Janko Majer, ale Janko Kováč.“
Beriem do rúk tú legitimáciu. Niečo je v nej pravdivé, viacej nie. „Áno, to je moja fotografia,“ – pritakáva Stanislava Trojanová, – „aj dátum narodenia 15.október 1914 sedí, dokonca aj odtlačok prsta je môj.“
Na legitimácii je všetko, čo má byť. Podpis vedúceho notára, okrúhla pečiatka Notárskeho úradu v Topoľčiankach, ktorý legitimáciu vydal dna 11.decembra 1944, vyplnené ostatné rubriky.
„Podľa tej legitimácie som sa narodila v Michalovciach, odkiaľ sme už v lete evakuovali pred blížiacim sa frontom. Nakoniec to zhodnoverňovalo aj ďalšie potvrdenie, ktoré manžel tiež priniesol a podľa neho „Podpísaný starosta obce Jedľové Kostoľany potvrdzuje, že p. Mária Kováčová, narodená 15.10.1914 v Michalovciach, domáca, evakuovala do obce Jedľové Kostoľany dňa 15.8.1944. Jedľové Kostoľany, 17.8.1944“ A znova podpis s okrúhlou pečiatkou.
„Nuž teda, ako som vám vravela,“ – vracia sa pani Trojanová znova do neradostných dní januára a februára 1945 – „raz sme boli tam, potom inde. Spávali a jedli ako sa dalo alebo nedalo. Tak prišla na mňa aj moja ťažká hodina. Veru by som už nenašla ten dom na samote Bresovo, kde som porodila svoje štvrté dieťa, syna Jurka. 13. februára prechádzali naši partizáni cez Hron, tri dni na to bol môj manžel ranený a 19. februára sa narodil Jurko. A ja som ani nevedela, či môj muž ešte žije. Zavše sa nás ľudia báli, tak sme putovali ďalej. Len čo som sa vystrábila z najhoršieho. S trojtýždňovým nemluvňaťom.“
DO NOVÝCH ČIAS
„Tak sme sa vlastne domotali až do príchodu frontu. Po všetkých tých útrapách sme zrazu počuli bubnovú paľbu, front sa pohol cez Hron, kde niekoľko týždňov stál. Nemci potom nestačili utekať, vojská im prehradili ústupové cesty, utekali aj horami. Tak aj na našu samotu z nich niekoľko ušlo, zakopali sa a bránili ústup svojich. My sme sedeli v studenej pivnici v kútiku učupení, deti plakali a všetky sa na mňa tlačili. Čakali sme, či to prežijeme, keď vonku padali míny a ručné granáty. Prví prichádzali Rumuni, ale každú ich rozviedku Nemci zlikvidovali. Konečne na Veľkú noc, z Veľkého piatka na Bielu sobotu, v noci Nemci odtiahli a ráno zavčasu sa pobral partizán Navrátil s bielou zástavou oproti vojsku, aby nestrieľali, že sú už Nemci preč…
Nuž čo, potom ešte niekoľko dní sme bývali v Hostí a otec toho partizána Navrátila sa hneď pobral hľadať môjho manžela. Aj ho našiel, tak si manžel prišiel po nás. Vrátili sme sa do Šimonovian koncom apríla 1945, ale v našom dome sodoma-gomora. Všetko ukradnuté, a čo zostalo, rozbité. Začínali sme odznova. Z ničoho. S podlomeným zdravím. Manžel s nohou v sadre a osemmesačný túlavý pobyt po slovenských horách zanechal v najstaršom synovi a dcére reumu v nohách, mladšiemu Jankovi chronický katar priedušiek, len najmladší aj keď bol spočiatku v biednom stave, sa najrýchlejšie zotavil“.
Dvere sa zrazu rozleteli, do miestnosti vbehlo niekoľko deťúreniec – babka, babka naša, ako sa máš, čo robíš babka. V okamihu ich bola plná obývačka a ich džavot vyhnal chmáry spomienok spred skoro pol storočia. Usmiala sa, pohladkala ich jedno po druhom, vnúčatá, vnúčatká moje. „Babka a či už hrozienka dozrievajú?!“, ševelilo najmladšie. „Poď, pozrieme sa spolu, dobre?“, zobrala ho na ruky a vyšli sme všetci do malej záhradky pred domom, kde popri kvetoch, niekoľkých ovocných stromoch bolo aj zopár koreňov viniča. „Ešte je kyslé“, zvraštilo tváričku chlápätko a vypľulo z ústočiek nedozretú bobuľu hrozna. „Veru, kyslé, vnúčik môj, ale neboj sa, na teba aj na vás všetkých si hrozienka počkajú“
Vrátili sme sa dnu. Posedeli, ďalšiu kávu vypili, do slaného pečiva zahryzli, vypočuli všetky sťažnosti deťúreniec.
„A potom ako bolo“, pýtam sa, keď sme po hodine či poldruhej znova osameli. V očiach jej zostal ten jas zo stretnutia s vnúčatami. Pomaly odkladala porozhadzované fotografie.
„Nuž, ako bolo. Najprv sme sa dávali ako-tak do poriadku zdravotne. Ale môj manžel nevydržal dlho odpočívať, s plnou energiou a jemu vlastnou vitalitou sa pustil do ďalšej práce. Neviem, či to pochopíte, najmä vy mladší, nezažili ste vojnu, nezažili ste jej útrapy, ale my sa veľmi radovali, že je koniec zabíjaniu, bolestiam, nekonečnému úteku pred Nemcami, ukrývania sa po polozasypaných štôlniach, jaskyniach, neobývaných domoch, veľmi sme boli šťastní, že to máme za sebou. Na nič iné sme nemysleli len na zveľadenie našej rodiny, obce, Slovenska, republiky. Manžel sa vrhol do roboty, bol zaslúžilý partizán, veliteľ, pracoval v celoslovenskom partizánskom výbore, za protifašistický odboj dostal mnoho vyznamenaní, začala sa obnova fabrík, železníc, aj našich Baťovian. Manžel sa stal čoskoro generálnym riaditeľom podniku Baťa – Baťovany, neskôr oblastným riaditeľom kožiarskeho a gumárenského priemyslu na Slovensku., V Bratislave i v Prahe bol pečený varený, z najvyšších miest chodievali k nám Široký, Bašťovanský, Ďuriš, Nosek a mnohí ďalší a pravdu vám poviem“ – trpko sa usmeje pani Trojanová pri tejto spomienke – „nikdy neodchádzali naprázdno, vždy nabalení balíkmi s najlepšou obuvou pre manželky, a keby len tým! Ale aj balíky šunky slaniny, klobás, dobrých domácich. V štyridsiatom šiestom tu bol aj pán prezident Beneš, veď aj žurnál bol o jeho návšteve v Baťovanoch.“
Pani Trojanová mi podáva noviny. Slobodná práca, 5.apríla 1946: „Vysoké vyznamenanie št. kpt. Trojanovi. Počas svojho pobytu v ČSR udelil maršál Juhoslávie J. B. Tito početné vyznamenania viacerým vojenským i politickým činiteľom nášho štátu. Medzi vyznamenanými je i náš oblastný riaditeľ, poslanec št. kpt. J. Trojan. Vysoké vojenské vyznamenanie udelené št. kpt. Trojanovi je vyznamenaním všetkých tých, ktorí po jeho boku verne bojovali a ktorí dnes rovnako verne plnia úlohy diktované každodennou prácou.“
Začítajme sa ešte do jedných novín. Majú dátum o rok neskôr 14.marca 1947: ,,Josef Trojan, gen. riaditeľ podniku Baťa – Baťovany a oblastný riaditeľ kožiarskeho a gumárenského priemyslu na Slovensku je najlepšou zárukou, že dvojročnica v našom okrese bude nielen splnená, ale aj vysoko prekročená. Želáme, aby mu zdravie bolo v tomto veľkom zápase nápomocné.“
„Takýchto novín a článkov“ – pokračuje Stanislava Trojanová – „by som vám mohla ukázať viac. Načo! On sa vždy smial. Nebojoval som ja v horách a ty si netrpela a netárala si sa s deťmi kade-tade preto, by o nás písali. Radšej budeme robiť. Aby sme sa mali lepšie. Aby sa aspoň naše deti mali lepšie.“
CLEMENTIS HO VAROVAL
„Prišiel február 1948. K moci sa dostal Gottwald. A v štyridsiatom deviatom sa začali aj po Baťovanoch trúsiť kadejaké reči. Viete, človek si také niečo rýchlo všimne. Najprv vidíte známu, ktorá keď sa má s vami stretnúť, prejde na druhý chodník, potom vás niekto iný nepozdraví, tvári sa, že vás nevidí, potom – ach, čo už teraz. Vo vzduchu bolo napätie, aj my sme sa dopočuli o politických procesoch v Albánsku, Maďarsku, Bulharsku, Poľsku, Rumunsku… ale manžel, akoby sa nemal čas tým znepokojujúcim chýrom venovať. Potom, už ani neviem kto, doniesol domov správy, že vraj u tých hore, upadol aj on do nemilosti. Len sa tak nervózne pousmial. Nemám, vraj kedy sa venovať hlúpostiam.
Hlúpostiam… Udalosti nadobudli na dramatickom spáde v októbri alebo začiatkom novembra v štyridsiatom deviatom. To už kdekto po Baťovanoch rozhlasoval, že Trojan upadol do nemilosti. Zrazu jedného dopoludnia priletel náhle vtedajší minister zahraničia Vlado Clementis. Zdržal sa len krátko, veľmi sa ponáhľal. Povedal manželovi, aby sa čo najskôr pobral niekam do Viedne a viac sa nevrátil domov, pretože sa nad ním sťahujú mraky a čoskoro ho zatknú. Videla som, že sa manželovi uľavilo, keď mi to povedal a doložil: „Čo si myslíš, čo sa to proti nám chystá?“ Rozhodol sa však okamžite a jednoznačne a povedal to hneď aj Clementisovi: ,,Nič som neurobil, kvôli čomu by ma mali zatknúť. Ak niečo proti mne majú, prosím, prídem na vyšetrovanie a dokážem svoju nevinu. Ak by som však z republiky ušiel, akékoľvek krivé obvinenie by sa mohlo považovať za pravdu. Kto by ma potom obhájil a očistil?“
„Potom sa už tragédia môjho muža naplnila. Tesne pred Vianocami ho pozvali do Prahy na slávnostné kladenie základného kameňa pomníka Jozefa Stalina na Letnej. Jeho vodič, Rudolf Baluch sa práve sťahoval do nového bytu, nemohol ísť s manželom do Prahy, preto poprosil svojho brata, tiež vodiča, aby ho zaskočil. Keď som manžela v skoré ráno vyprevádzala, netušila som, že ho takto vidím posledný raz v živote. Lebo ten posledný raz…“ Nedopovedala. Slzy sa jej vytlačili do očí. Kotúč diktafónu zaznamenal vzlyky.
Koniec druhej časti