Niekedy sa len tak prechádzam po našej dedine a predstavujem si, ako to tu kedysi mohlo vyzerať. Sem tam ešte nájdem nejaké stavby, či ich pozostatky, ktoré si v mysli dotvorím. Ktovie či to bolo také, ako si to predstavujem.Veľa dôkazov niekdajšieho života už však zmizlo z povrchu kostolianskeho. Z niekdajších salašov už neostal ani jeden. Stará kalvária, či staré drevenice padli za obeť neúprosnému času a ešte neúprosnejšej móde. V dnešnom článku Vám ponúkam pohľad na pár miest, o ktorých ešte ostali nejaké vedomosti, alebo ktoré som si vedela na základe opisu predstaviť. Možno ste o niektorých ani nevedeli, alebo ste na ne už zabudli.
Kostol
Náš krásny rímsko-katolícky kostol isto všetci dobre poznáme. Tento bol však postavený oveľa neskôr ako pôvodný, drevený kostol. Drevený kostol stál približne nad terajšími schodmi, ktoré vedú ku kostolu. Podľa kanonickej vizitácie z roku 1779 sa nad kostolom týčila drevená veža. Pred sanktuáriom (časť, kde je hlavný oltár) nebolo zábradlie a chýbal chórus. Pre organistu slúžila iba drevená plošina. V kostole boli vraj dva oltáre zasvätené všetkým svätým.
Tento kostol bol luteránsky. Možno ste sa pri tejto informácií začudovali, vtedy však platilo jednoduché pravidlo „čia pôda, toho náboženstvo“ a aj topoľčianski páni boli v tom čase luteráni. Podľa kroniky boli v našej obci v rokoch 1621-1655 luteránski farári. Naša farnosť bola rekatolizovaná už v roku 1636, ale aj napriek tomu sa tu ešte ďalších približne 20 rokov evidovali luteránski veriaci. V dobe rekatolizovania boli bežné osobné prehliadky cirkevnej disciplíny v obciach, tzv. vizitácie. Takáto vizitácia sa spomína aj v roku 1779.
Zmýšľanie šľachty sa značne zmenilo potom, keď kardinál Peter Pazmán usadil v roku 1624 v Leviciach jezuitov. Topoľčianski páni sa tiež vrátili do katolíckej cirkvi a v roku 1637 vyhnali z Topoľčianok luteránskych kazateľov. Od roku 1687 sú aj Zlaté Moravce trvale katolíckymi. V celej zlatomoraveckej oblasti zostali luteránske iba Slažany.
Na luteránov nám zostala pamiatka v starej gajdošskej ľudovej piesni: „Janíčko luterán, za teba vólu mán. A ja mán vóličku, ziať si katolíčku.“
Prvá svätá omša v našom novom rímsko-katolíckom kostole sa konala 1. novembra v roku 1796. O tom svedčí listina rodu Keglevichovcov de Buzin, topoľčianskych pánov:
Prepis:
Prwa Swata Omssa bola nowem Kosstele. Založeni gest Kewssen Swatim gak pretim Stari Kostel bol založeny. Patroni kteri ten Chram Boži wistawit daly Oswiceny Pany Groffi Karel, Biskup trety Jozef za Pana Farara Andreja Laczku v ten čas Farar bou s Trenčina Rodak a zaten čas dokalho wistawili Richtarom bou Mišo Povoda. Wiswacal ho archidiak Štefan Faraf Topocsansky – Caplan Opatowsky Zaftin Mazarou Ukrutne strilaty dne 3. Hó qbra Sobašeni gest novem Kosstele Adam Kazik Hutnik ze Skleneg Huti s Hlbokeg.
Osviceni Pan Groff Karol dal všeckeg opci Napamatku šest okovi piwa.
Ga Rechtor
Wten czas sembol
Joanes Vozar
V súvislosti s kostolom by sme nemali opomenúť aj pôvodný cintorín. Nachádzal sa poniže „Starej Dediny“, pod Liptákovcami, v priestoroch križovatky, kde odbočuje cesta „k Štullerovi“. V súčasnosti je už na území cintorína zástavba. Ešte najstarší obyvatelia obce si pamätajú kríž, čo tam stál ako pozostatok, ktorý bol ešte zo starého cintorína. Židov z obce pochovávali vo Vaňovej, neskôr v Moravciach.
Godinov štál, Ďuriačov (Markov) štál
Oba tieto zaniknuté štále boli na Drienovej, neďaleko dnešného Mašírovho štálu. Zanikli po komasácii, keď Drienová pri sceľovaní pôdy pripadla k pôde bývalého zemepána.
Rod Godinovcov vymrel, takže zanikla aj rodinná tradícia, ktorá by nám zachovala údaje o tom, ako štál zanikol. Niektorí pamätníci uviedli, že Godinov štál založil po nezhodách jeden z dvoch bratov, ktorí bývali v dedine. Na katastrálnej mape z roku 1864 sa však uvádza názov štálu Na Godine. Z toho vyplýva, že priezvisko Godin mohlo vzniknúť až po osídlení tejto časti chotára. Asi ostane navždy záhadou, ktoré tvrdenie je pravdivé. Je pravdepodobné, že Godinovci sa vrátili bývať späť do dediny, kde je dodnes Godinov dvor. V tomto dvore kedysi žili potomkovia pristača z Bresova, ktorý sa priženil ku Godinovcom už pred vyše štyrmi generáciami. Dôkaz o existencii Godinovho štálu sa nachádza v komasačných spisoch, kde je niekoľko zmienok o majiteľovi, ktorý sa dožaduje náhrady za odobratú pôdu.
K histórii Ďuriačovho štálu sa zachovalo viac poznatkov priamo od potomka majiteľa štálu, od Jána Ďuriača (nar. 1896), ktorý býval v dedine a dlho zastával úrad richtára. Po dedovom krstnom mene zdedil prezývku Markov a podľa tohto mena ho poznala väčšina občanov. Aj Markov štál zanikol v spojitosti s komasáciou. „Prepalo to hercekovi“ rovnako ako Godinov štál. V rodinnej tradícii Ďuriačovcov sa uchováva, ako ich hercek preniesol do dediny. Ďuriačovcom sa zo štálu nechcelo ísť, prieťahmi oddialili odchod až na rok 1882. Z rôznych dôvodov bolo lepšie na štále. Dalo sa tu loviť, drevo bolo na blízku a až energický zásah panského horára, ktorý rodinu denne karhal, prezeral domácnosť a predpisoval pokuty, donútil Ďuriačovcov opustiť štál. Usadili sa v dedine, štál ponechali ako hájovňu. Až keď v druhom desaťročí 19.storočia nastala parcelácia Drienovej, vznikli tu nové štále a táto časť chotára začala znova osídľovať.
Jamy
Tento názov označuje konkrétne miesto nad Kapustnicou, kde kedysi naši obyvatelia vo veľkom pestovali. Neďaleko si do zeme hĺbili malé jaskyne – jamy – do ktorých ukladali ako do pivníc zemiaky a zeleninu. Jamy boli aj niekoľko metrov hlboké a na vrchu mali striešku a malé dvierka so zámkou. Úrodu vyberali z týchto pivníc pomocou lana. Pozostatky týchto jám môžeme dodnes vidieť na Levasovskom štále a na štále Horné Lúčno (smerom na Žiare).
Zajatecký tábor
Možno vás táto informácia zarazí, ale áno, je to tak. Na Kostoľanoch sme mali istý čas aj zajatecký tábor. Bol situovaný v Malom Dubovom pri Zadných Lúčkach pri osade Bresovo.
Počas 1. svetovej vojny si zlatomoravecký podnikateľ Albert Petö prenajal od arcikniežaťa Jozefa Habsburgského väčšinu okolitých lesov. Na ťažbu využíval lacnú pracovnú silu – zajatcov, Talianov. Za účelom odsunu vyťaženého dreva z lesov dal postaviť úzkokoľajnú lesnú železničku, ktorú postavili tiež zajatí Taliani. Táto viedla z topoľčianskej železničnej stanice do okolitých lesov Jedľových Kostolian. Mala 2 hlavné vetvy, ktoré sa rozčleňovali vo Včelári. Jedna vetva išla popri bani Viktória, cez Osnú dolinu, popod Hradište do Žiarov. Druhá vetva viedla do Hlbokej doliny na Husárovu lúku, pod Veľké Pole, pričom sa rozvetvovala do jednotlivých dolín Razdiela. Neskôr bola železnička predĺžená až do Zlatých Moraviec, do Starej tehelne, ktorá patrila taktiež Petömu. Viac informácií o tejto železnici nájdete v článku „Lesná úzkokoľajná železnica horného Požitavia“ od PaedDr. Ondreja Valacha.
Dodnes môžete poniže bane Viktórie počas prechádzky vidieť pamätník, postavený na pamiatku zosnulých talianskych zajatcov.
Iste by sme mohli spomínať a hovoriť o ďalších a ďalších miestach, ktoré pokoril neúprosný čas. A pokojne o nich hovorme, nech sa zachovajú aspoň v našich mysliach, alebo o nich aj píšme, aby sa na ne nezabudlo. Predstavujme si ich, alebo ich aj nakreslime. Čo spravíme s naším dedičstvom, je len na nás. Hlavne to robme s úctou a vďakou.