pondelok, 18 októbra
Shadow

Rudolf Bošiak – 148 metrov pod vrcholom

„Keď sa vo vysielačke ozval hlas našich poľských kolegov s volaním o pomoc, s Maťom sme ani na chvíľu nezaváhali. V tom momente sme vedeli, že vrchol už nezdoláme a vydali sme sa za nimi nevediac, že riskujeme aj vlastné životy.“

Určite všetci dobre poznáme Ruda Bošiaka. Vždy v pohode, na hlave šatka, pod ňou dlhé plavé vlasy a rezký krok. Asi jeden z najväčších kostolianskych turistov. Za svoj doterajší život pochodil mnoho krásnych hôr od Pyrenejí až po Kaukaz. Ale málokto vie, že Rudo na prvej svojej expedícii zachránil život svojmu kolegovi a bol za to spolu s Maťom Gáblikom aj ocenený celosvetovo uznávaným ocenením „Cena Fair Play“. V našom rozhovore nám priblížil nielen tento pútavý príbeh, ale aj to, ako to vyzerá na expedícii na „streche sveta“ – v čarovných Himalájach.

IMG_0016

Asi otázka, ktorá bude na začiatok zaujímať každého. Prečo tie hory? Prečo človek tak veľmi túži pokoriť nejakú horu, či kopec?

Neviem presne povedať, ale asi je to ľudskou ctižiadostivosťou a možno trochu tvrdohlavosťou. Všetci to máme v sebe. Tak ako pretekári na motorke chcú byť najrýchlejší, tak my turisti sa chceme dostať čo najvyššie.

Asi ako každý koníček, aj ten tvoj musí byť riadne drahý. Hovoríme predsa o expedíciách do Himalájí.

Tu sa o peniazoch nedá hovoriť. Ja to vysvetlím takto: raz po takej expedícii ma stretla v dedine jedna známa a pýtala sa ma, čo ma ten špás vyšiel. Keď som jej odpovedal, tak len zalomila rukami a horekovala, že ona by za to mala novú kuchyňu, obývačku a vôbec komplet byt. Ja som sa len usmial a povedal som: ,,Ty by si si kúpila novú obývačku, ktorá za 10 rokov vyjde z módy a budeš ju musieť meniť. Ale mne moje zážitky ostanú na celý život.“

Poďme teda k tvojej prvej expedícii na horu Broad Peak (8048 m nad morom), ktorá sa konala v roku 2005. Ako si sa tam vlastne dostal?

Na túto medzinárodnú expedíciu sme sa vydali štyria. Ja, Maťo Gáblik a dvaja poliaci – Artur Hajzer a Piotr Pustelnik. Po príchode do Pakistanu sme nás a naše veci naložili na džípy, ktoré nás odviezli kam sa dalo. Štyri dni sme sa peši trmácali do základného tábora. Tieto dni sú veľmi dôležité na dobrú aklimatizáciu. Ostatné dni už začal výstup.

IMG_0001

Keď to takto hovoríš, zdá sa mi to také jednoduché, ale asi si musel mať aj nejakú prípravu pred tvojou prvou osemtisícovkou.

Prípravu ako prípravu. Veď som chodil na Inovec, drevo som rúbal a tak 🙂

Presuňme sa teda spolu s tebou do toho základného tábora. Čo ste robili v ňom okrem toho, že ste samozrejme chystali ostatné, vyššie položené tábory? Ako ste si krátili čas?

Tak veľa času nazvyš nejako nebolo. Ten sme trávili plánovaním trasy, sledovaním predpovedí počasia. Občas sme ale vyšli na nejakú prechádzku. To skôr naši šerpovia veľmi nemali čo robiť, nakoľko takéto cesty absolvujú aj niekoľko desiatok krát do roka. Najvtipnejšie bolo keď na koži z odratej kozy uviazali otvory. Takýto mech následne nafúkli a hrali s ním futbal.

IMG_0002

Ako vyzerá stravovanie v takýchto podmienkach?

Kupodivu veľmi dobre. Zväčša jeme miestne jedlá: ryžu, kozacie mäso a zeleninu. Samozrejme máme k dispozícii aj európske jedlá – pizzu a hamburgery. Tí, čo úspešne dosiahnu vrchol dokonca dostanú od domácich tortu. Okrem toho sa hore nosia aj sliepky, ktoré nám tam nesú vajíčka. No a popri šerpoch pobehujú kozy. Tie sme volali aj chodiace chladničky s mäsom. Asi si vieš predstaviť prečo.

Ako takú predstavu o živote v základnom tábore už máme. Vráťme sa teda priamo k udalosti, ktorá počas vášho výstupu nastala.

Tak práve vtedy sme sa nachádzali 148 metrov pod vrcholom. Bol už večer a začínalo sa stmievať. Tých pár metrov môže znieť ako výstup na dve hodinky, ale terén a počasie sú tam tak neprajné, že aj pár výškových metrov leziete celý deň. Rozhodli sme sa teda s Maťom (naši poľskí priatelia boli o niečo nižšie než my), že si vyhĺbime takzvané záhraby (menšia diera vyhrabaná do snehu, kde turista v malom priestore prespí noc, alebo snehovú búrku) a prenocujeme v nich. Na ďalší deň som mal dosiahnuť vrchol mojej prvej osemtisícovky.

Takže vám počasie prialo a stačilo už len prečkať mrazivú noc. To sa však nestalo….

Veru nie. Po chvíli nám zapraskala vysielačka. Keď sa vo vysielačke ozval hlas našich poľských kolegov s volaním o pomoc, s Maťom sme ani na chvíľu nezaváhali. V tom momente sme vedeli, že vrchol už nezdoláme a vydali sme sa za nimi nevediac, že riskujeme aj vlastné životy.

Viem si len ťažko predstaviť, aká musela byť táto záchranná akcia náročná. Predsa len spúšťať zraneného vo výške 7800 metrov nad morom, v noci a v tuhom mraze…

Bolo to náročné. Nohu mal síce Artur fixovanú, ale nevedel chodiť a samozrejme nosítka sa do takých výšok nenosia. Spúšťali sme ho dolu po zadku, po snehu aj kameňoch. Takmer sa ale stalo ďalšie nešťastie. Maťovi sa šmyklo a po strmom svahu sa 400 metrov šúchal. Všetci sme boli v tom, že je po ňom. Taký pád predsa nemohol prežiť. Našťastie ale zastavil asi 10 metrov od skalného previsu. Keby nebol zabrzdil… Maťo je ale skúsený horolezec. Proste povypľúval sneh a ľad čo sa mu pri šmyku dostal až do pľúc a za pár hodín sa vyškriabal späť k nám. Bol to zázrak.

Ako dlho trvala táto záchrana?

O tretej ráno sme sa dostali do tábora CIII, ďalší deň do dvojky a ďalší až do základného tábora. Tam ho vyzdvihla helikoptéra. Musela letieť len pár metrov nad zemou. Aj to je nebezpečné, lebo je hore riedky vzduch.

Čo nasledovalo potom?

Naša expedícia bola vlastne ukončená. Svoju prvú osemtisícovku som nedosiahol, ale hlavné bolo, že sme sa vrátili v takom počte ako sme prišli. Himaláje sú totiž neúprosné. Vyhaslo v nich veľa životov a dokonca aj slovenských. Pre laika je to zvláštne, ale telá ľudí, ktorí umrú tak vysoko sa dole už neznášajú. Nie je to proste možné, ale často je to aj posledná vôľa horolezcov.

Rok na to, teda v 2006 si spolu s Maťom Gáblikom dostal cenu Fair Play, ktorá sa udeľuje počas oceňovania športovcov roka. Aké to bolo?

Samozrejme, je to príjemný pocit, že si niekto povšimne aj iné športy ako sú futbal a hokej. Nikdy sme s Maťom žiadnu verejnú vďaku, či uznanie nepotrebovali. Podnet prišiel od nášho priateľa, ktorého sme zachránili. Ten upozornil Poľský horolezecký zväz. Zväz následne posunul požiadavku na poľský olympijský výbor, ktorý ihneď kontaktoval ten náš. A tak som sa asi druhýkrát v mojom živote ocitol v obleku.

Udelenie ceny
Udelenie ceny

Rudo sa do Himalájí vrátil na expedíciu ešte dvakrát a na trek taktiež dvakrát. Poľský horolezec Artur Hajzer sa v roku 2013 vydal na expedíciu, počas ktorej chcel zdolať majestátny himalájsky vrch Gašerbrum. Tento výstup sa už stal Arturovi osudným. Česť jeho pamiatke a pamiatke všetkých horolezcov.

Ďalšie fotografie (autor Rudolf Bošiak) nájdete v našej galérii.

1.605-krát videné