streda, 23. septembra 2020Meniny má Zdenka

Čo Kostolančan, to rodina

Aj Vám sa niekedy zdá, že pomaly každý, koho v dedine na ulici či v obchode stretnete, je Vám do rodiny? Tetka, či po našom aj totka, sváko, ujčiná, krstný, kmotrička či kmotrík… Verte, že to nie je náhoda a naši predkovia to všetko mali veľmi dobre premyslené. To, ako vznikali príbuzenské vzťahy, a to nielen tie pokrvné, a aké pri nich platili pravidlá v minulých storočiach, vám na základe štúdie Soni Švecovej (1974) a na základe mojich poznatkov priblížim v tomto článku. A ak by sa Vám zo všetkých tých oslovení točila hlava, zavolajte si k tomu svoju totku, svokru, či kmotru. Spolu vám to pôjde isto ľahšie.

Oslovenia v rodinných vzťahoch

Skôr ako začneme hovoriť o osloveniach, ktoré naši predkovia používali (hovoríme približne o prelome 19. a 20. storočia, pretože z tohto obdobia jestvujú výskumy), musíme si najskôr povedať, akým rôznym spôsobom vznikajú rodinné vzťahy. Tie môžu byť totižto trojakého spôsobu: pokrvné, afinitné (čiže príbuzenstvo získané manželstvom) a príbuzenstvá kmotrovské.

V našej obci sa kedysi (a azda aj podnes) používali príbuzenské oslovenia. Napríklad rovesníci si zväčša tykajú a oslovujú sa krstným menom bez ohľadu na vzájomné spoločenské postavenie. Avšak oslovenie určitým príbuzenským termínom je rozšírené predovšetkým vo vzťahu mladších obyvateľov k starším. A ako určiť túto hranicu? Kedysi to bol vekový rozdiel približne 10 rokov. To znamená, že mojim rovesníkom by som v tom čase tykala a oslovovala ich menom (tak ako dnes), ale keby som stretla na ulici trebárs otcovu sestru, určite by som jej vykala a oslovila by som ju „Teta xxx“. Čiže všetkým v mojej rodine, či v rodine môjho manžela by som vykala. Dokonca aj mojim vlastným rodičom. Jediný prípad kedy sa v príbuzenskom vzťahu tykalo, bolo sesterstvo, respektíve bratstvo. Starší obyvatelia mladším tykali a oslovovali ich krstným menom.

A ako osloviť nepríbuzného staršieho obyvateľa? To bola otázka veru len teoretická, pretože v tej dobe bolo takmer nemožné nájsť jedinca, ktorý by s vami v určitej relácii nebol príbuzný. Ako bolo toto možné si vysvetlíme ďalej. Pozrieme sa bližšie na „kmotrovstvo“, ktoré síce nebolo vzťahom pokrvným, ani afinitným, ale bolo priam posvätné. Malo svoje prísne pravidlá, hierarchiu a vďaka nemu sme dnes takmer s každým v dedine rodina.

Krstenie páleným

Všetci vieme, že kmotrovstvo aj dnes vzniká pri dvoch príležitostiach a to sú krst a birmovka. My si na to už síce nepamätáme, ale kedysi existovali aj kmotrovstvá, ktoré vznikli pri „krštení páleným“. Takéto kmotrovstvo možno vzniká  medzi mladými aj dnes, len si to sami ani neuvedomujú. Čo to teda znamená? Ako takéto kmotrovstvo vzniklo? Rozličné priateľské vzťahy medi mládežou jedného pohlavia sa často upevňovali „krstom pri pálenom“. To sa dialo či už v obci, ale hlavne na sezónnych prácach. Napríklad, ak do pracovnej skupiny starších dievčat prišlo nové dievča (napríklad pri výsadbe stromčekom v hore), jej staršia kamarátka sa jej stala krstnou mamou. Samozrejme si vieme predstaviť, ako takéto kmotrovstvo od pálenky vzniklo. Tieto kmotrovstvá však netrvali dlho a nebrali sa v pravom slova zmysle ako príbuzenstvo a často po nejakom čase zanikli. Tak isto to bolo aj u chlapcov. Krstenie páleným je teda iba žartovnou epizódou z čias mladosti, má len dočasný spoločenský význam a dospelí (teda rodičia a príbuzní tohto „kmotrovstva“) sa ho nijako nezúčastnili. Každopádne je to veľmi zaujímavé zistenie a vzácny prvok našej spoločenskej minulosti.

Krst

Krst je jedným z dôvodov, prečo u nás v obci je takmer každý s každým kmotor či kmotra. Tento vzťah ľudia považujú za príbuzenský, aj keď nie je pokrvný. Pri krste (aj birmovke) vzniká veľmi široký príbuzenský vzťah, ktorý sa netýka len krsteného dieťaťa a jeho krstného rodiča. V spomienkach našich najstarších občanov vraj  najprv bývala birmovka a až potom krštenie.

Krstní rodičia pri krste dieťaťa. (Archív negatívov Ústavu etnológie SAV Bratislava. Foto: Ľ. Ondrejka)

Krštenie a výber krstných rodičov malo svoje pravidlá. Manželia si napríklad k svojim deťom pozývali vždy tých istých krstných rodičov, ktorých potom nazývali kmotra kmotor. Túto dvojicu však nepredstavovali manželia. Matka krsteného dieťaťa si vybrala svoju kmotru a otec krsteného dieťaťa zas svojho kmotra. Týchto krstných rodičov pre svoje deti si často volili rodičia ešte za slobodna, pričom vyvolení boli tiež ešte slobodní. Často išlo o rovesníka, najlepšieho priateľa, či priateľku. Zaujímavé je, že po tom ako sa z priateľky stala kmotra, začali si tieto dve vykať. Tak isto aj muži. Tiež je zaujímavé, že ak si takáto krstná mama našla manžela, stal sa krstným otcom aj on. A ak si našiel manželku krstný otec, stala sa krstnou mamou aj ona. Tým pádom malo dieťa dve krstné mamy a dvoch krstných otcov. Kmotrovci sa „volali naspák“ – kto mal svojich kmotrovcov, ďalších si už nehľadal.

A prečo stále tvrdíme, že rodina sa najviac rozrastá pri kmotrovstve? Jednoducho preto, lebo kedysi sa kmotrovský vzťah rozšíril nielen na najbližších kmotrovcov, teda rodičov krsteného a krstných rodičov krsteného. Do kmotrovstva sa pribrali aj rodičia krstných rodičov. Čiže, mama a otec mojej kmotry sú automaticky kmotrovci s mojimi rodičmi. Máte z toho mierny mišmaš? Nevadí, poďme si oddýchnuť od týchto termínov a pozrime sa na pravidlá kmotrovstva.

Pravidlá kmotrovstva

Ak ste si teda už za mladi vybrali krstných rodičov pre svoje dieťa, týmto rodičom sa očakávanie dieťaťa oznamovalo ako prvým. Z toho však zas vyplývali isté povinnosti pre krstnú mamu. Mala povinnosť navštíviť šestonedieľku (ženu v prvých 6 týždňoch po pôrode), priniesť jej jedlo a pitie, zúčastniť sa na krste a po krste obdarovať dieťa.

Zaujímavé je, že aj keď kmotrovstvo nie je pokrvným príbuzenstvom, všetci príbuzní od krstu, alebo birmovky, prejavovali toto príbuzenstvo aj tým, že neuzatvárali medzi sebou manželstvá. Obyvatelia našej obce pokladali takéto manželstvá za nevhodné a s posmechom komentujú takýto prejav „kmotrovskej lásky“. To sa spomína napríklad aj v jednej žartovnej piesni z našej obce (spieva Eva Drienovská, výskum Milana Ruska z roku 1987).

 

Kmotrovci neobdarúvali deti len pri krste alebo birmovke. Táto povinnosť im ostala aj na iné sviatky. Boli zaznamenané aj prípady, kedy nie z obavy pred jednorazovým darom, ale z obavy pred ďalšími povinnosťami príbuzenského vzťahu predstierala birmovná mať chorobu, aby sa mu vyhla. Ďalšou požiadavkou, ktorá prispela k tomu, že sme si takmer všetci rodina, bola tá, že kmotrovstvá sa spravidla uzatvárali v rámci jednej obce. Tak isto to bolo kedysi aj pri uzatváraní manželstiev. Pani Švecová vo svojej štúdii zaznamenala aj prípad, keď kamarátky, ktoré si sľúbili kmotrovstvo, zrušili tento sľub, ak sa jedna z nich odsťahovala z obce. To už samozrejme dnes nie je pravdou.

Birmovka

Na birmovku sa za krstnú mamu pribirmovnú, alebo za birmovného krstného otca pozývala vždy dievka alebo mládenec, ktorí už boli birmovaní, avšak neuzavreli ešte manželstvo. Boli to často o niečo starší rovesníci birmovancov. Každý birmovanec má len jedného birmovného rodiča. Na rozdiel od krstu sa pozvanie k birmovke neopakuje recipročne, ani sa ten istý birmovný rodič nepozýva k ďalšiemu dieťaťu. Avšak príbuzenstvo od birmovky sa prenáša z dvoch zúčastnených na najbližších príbuzných birmovného rodiča a birmovanca, na ich súrodencov, rodičov, neskoršie na manželov a deti.

Birmovanka s birmovnou krstnou mamou.

 


Tak a teraz už vieme, prečo sme takmer všetci rodina. Ak by ste si neboli istí, s kým ste v akom príbuzenskom vzťahu, spýtajte sa svojich starých rodičov. Možno ich vysvetlenie bude začínať aj takto: „No to je tvojho otca brata, čo má ženu, tak jej švagrinej krstný apko..“ A ak sa z toho nebudete vedieť vymotať, a bude vás to naďalej zaujímať, môžete sa spoľahnúť na matričné záznamy, kroniky, krajské či štátne archívy.

859-krát videné