pondelok, 18 októbra
Shadow

V dobrom aj v zlom, alebo ako to vlastne bolo kedysi?

Predstavte si na chvíľu, že ste dievča a píše sa napríklad  rok 1910. Máte 16 rokov a začínajú sa Vám páčiť chlapci. Alebo si, milí páni, predstavte, že máte 18 a nedávno sa začalo nové storočie. Ako sa prihovoriť dievčaťu? Napísať jej esemesku? Lajknúť jej fotku? A dievčatá – ako zaujať chlapca? Vyskúšať nový make-up? Alebo ho snáď priamo pozvať na rande? 
Styk mladých ľudí nebol kedysi taký voľný a samozrejmý ako dnes. Ako sa kedysi snažili mladí nájsť životných partnerov, kedy a kde sa stretávali a hlavne kto s kým a kde sa sobášil, sa dozviete v ďalších riadkoch. Opíšeme to, čo predchádzalo svadbe, nie však svadbe samotnej. Téma svadby si isto zaslúži svoj vlastný priestor. Nepredbiehajme však a pekne po poriadku si všetko vysvetlime.


Horou, chlapci, horou, ja pojden dolinou, nafarbín si líčka červenou malinou

Tak, ako je to aj dnes, aj kedysi sa mladé dievčatá chceli chlapcom páčiť. A keďže krása nie je nadelená všetkým rovnako, často sa museli vynájsť. Ak chcelo mať dievča bledé vlasy, oplachovalo si ich v odvare z harmančeka. Aby mala svieži dych, žuvala rôzne bylinky. Aby boli jej pery červenšie, jemne si ich hrýzla, alebo si ich pred stretnutím s chlapcami natrela malinou, či jahodou. Nuž a čím dlhší a hrubší vrkoč, tým lepšie. Ten si ozdobili mašľou alebo kvetmi.  Čo bolo ale vo vidieckom prostredí dôležité, dievčatá sa snažili byť pracovité, prívetivé a milé. Nikto predsa nechcel za ženu tú lenivú a nerobotnú. S mužmi to bolo v niektorých ohľadoch kedysi asi tak, ako dnes. Muž bol muž, a jeho hlavnou úlohou bolo pracovať. A teda sa aj prezentovať ako zručný, pracovitý a všestranný budúci gazda. Často sa pred dievčatami predvádzali, niekedy sa aj pobili. Ale aj chlapec si rád dal na seba nový klobúk, či opasok, nebodaj vyblýskané nové čižmy.

Mysli, dieuča, mysli, ďe by sme sa zišli

Mládež kedysi nemala až tak veľa príležitostí na stretávanie sa. A v podstate ani ich stretávanie v súkromí, vo dvojici, nebolo v tej dobe považované za vhodné. Nie pred zásnubami. Ale aj vtedy sa mladí vedeli vynájsť. Bolo isto matke čudné, že sa zrazu chlapec aj cez týždeň do kostola hrnie. Alebo, že dievča ide ochotne na vodu aj do vzdialenejšej studne. Okrem týchto pár okamihov sa mládež pravidelne stretávala pri zimných prácach, akými boli napríklad tkanie, či priadky. Vtedy chlapci veľmi radi navštevovali dievčatá. A tie sa neraz nechali odprevadiť domov. V zimnom období a v období mimo pôstu sa stretávali na zábavách. Na jar chodili chlapci hromadne po dedine oblievať dievčatá. Pred Veľkou nocou chodili s fašangom a neskôr sa stretli na klčovnici. Ako som spomenula, mládež však bola vynaliezavá už vtedy. A písané, či nepísané pravidlá sa porušovali rovnako vynaliezavo ako dnes. Výhodou bola dobrá kamarátka, ktorá vás kryla, či nebodaj sestra, ktorá nechala pitvor odomknutý.

Starý sviatočný kroj

 

Mala son frajerov sedendesiatseden, pri mojom sobáši nebov ani jeden

Človek mieni, Pán Boh mení. Alebo mladý mieni a rodina mení? Aké boli pravidlá pri výbere partnera? Mohli sa mladí brať iba z čistej lásky? Bolo vôbec možné si vziať dievča z inej dediny? A čo vdovy, či prespanky?  Nuž, pravda je aj tu, aj tam.

Endogamné a exogamné manželstvá

Ak sa chceme venovať prvému kritériu výberu životného partnera, musíme si vysvetliť tieto dva pojmy. Endogamné manželstvo bol zväzok dvoch ľudí, ktorí pochádzali z jednej obce. Exogamné manželstvo znamenalo, že si muž alebo žena vybrali svojho životného partnera z inej obce. Isto nebudete prekvapení, keď poviem, že manželstvá boli v minulosti dohadované dopredu. Pre rodičov boli hlavným motivačným faktorom pri sobášení svojho potomstva najmä majetkové pomery, sceľovanie pôdy, honobenie majetku. Často sa teda brali dvaja mladí ľudia, ktorých rodičovské pozemky, či pasienky susedili. Deti sa tak dobre zabezpečili. Ak aj náhodou neboli pozemky susediace, zvykla sa ešte pred svadbou zisťovať  možnosť výmeny týchto pozemkov. Nie vždy bol sobáš samozrejme len o majetkovej výhode. Ak bola skutočná láska dvoch mladých ľudí aspoň nejako výhodná, rodičia na ňu pristali. Ale situácia mohla byť rôzna. Niekde si mladí „vedeli dupnúť“ a bolo im to tolerované, inde museli poslúchať rodičov, inak boli vydedení či vyhnaní.

Nežiadúci partneri z hľadiska spoločenského

Nielen peniaze a majetky zohrávali veľkú úlohu vo výbere vhodného partnera. Tak ako v dnešnej dobe, ani kedysi nebolo všetko nalinkované a dokonalé. Aj kedysi sa stalo, že po nevydarenom nemanželskom vzťahu ostala buď slobodná matka alebo slobodný otec.

Keď muž skurví, alebo keď sa žena skurví, už si móže ziať len seberovnýho.

Ak by prišiel takýto muž pýtať o ruku Vašu dcéru, bolo by to nanajvýš nevhodné. Ak si takýto muž vzal čisté dievča, nikdy to nič dobré neprinieslo. Neskôr sa zvykli manželia kvôli nemanželskému dieťaťu hádať. Ak sa ale vzali partneri, ktorí mali obaja nemanželské deti, bolo to spoločensky akceptované a mohli si spokojne nažívať.

Manželstvo medzi príbuznými

Nedávno som napísala článok s názvom Čo Kostolančan to rodina. Aj Vám sa zdá, že na každom kroku máte nejakého príbuzného? Kmotra, či tetku, bratranca z tretieho kolena, či krstného? Aj kedysi to bolo tak. Najväčšie rodinné väzby sa kedysi nachádzali najmä na štáloch. Tie totiž obvykle zakladali a následne obývali zväčša potomkovia jedného rodu. Kedysi totižto kmotrovstvo nebolo prekážkou pre manželský vzťah. Tretí stupeň príbuzenstva sa už všeobecne nepovažoval za blízke príbuzenstvo. Preto sa bratranci z 3. pokolenia mohli medzi sebou sobášiť. Predstavte si teda, ako to mohlo vyzerať na tak malom území ako je štál. Museli ste si vybrať partnera aj materiálne zabezpečeného, aj spoločensky akceptovaného, ale nesmel byť vašou blízkou rodinou. Pani Soňa Švecová v roku 1975 zaznamenala v našej obci 350 manželstiev, v ktorých sa vyskytli tieto zväzky: vdovec si vzal sestru zosnulej ženy (3 prípady), syn si vzal macochinu sestru (1 prípad), alebo macochinu dcéru (2 prípady), ovdovení svatovia teda ovdovení svokrovci (1 prípad), ovdovení kmotrovci (2 prípady). Najčastejšie boli však zväzky sestier s bratmi inej rodiny, alebo brata a sestry so sestrou a bratom inej rodiny (14 prípadov). Takéto sestersko-bratské zväzky sa volajú aj zájomky.

Manželstvá s partnermi z iných obcí

Dnes je celkom prirodzené mať partnera nielen z inej obce, či okresu, ale dokonca aj z iného kúta sveta. Kedysi to tak nebolo hlavne kvôli spomínaným majetkovým pomerom. Výnimka sa však spravila najmä vtedy, ak syn či dcéra odchádzali do výrazne lepších podmienok.

Ňeska si ženy berú aj z inakaďe. Čil sa aj z Čiech došikuje ňevesta, ňehambia sa, aňi sa ňeboja! Teraz je jena z východu, druhá zo západu. Rozmiechanvo je šetko ako víchrica, keď rozňesie slamu po humňe. A potom sa tým stráca viera a Boh.

Zo spomínaných 350 manželstiev bol v 43 prípadoch partner/partnerka z inej obce: 23 z Lehoty, 7 zo Skýcova, 8 z Hostí a 5  z Obýc. 

Pri týchto partnerstvách by som spomenula ešte fenomén „sťahovania sa do lepšieho“. Ak už mladí odchádzali so svojim partnerom do inej obce, rodičia boli spokojnejší, ak to bolo z nášho pohľadu smerom na juh, respektíve k mestu (k Zlatým Moravciam, alebo aj k Novej Bani). Tak isto platilo, že veľa manželstiev, uzavretých s občanmi z Lehoty, sa presťahovalo do Jedľových Kostolian. Presťahovať sa severnejšie sa považovalo za krok späť.

Na Lehote? Márnosť moja! Tam sa mlelo na kamen! To ako keby plevy jedov! U Ferov boli halušky, na Lehoťe dali do mlieka grízu a to bolo už aj osypanvo, aj omasťenvo!

Ak by sme mali vravieť len o našej obci, bol tu dvojaký meter. Ak ste sa sťahovali z obce na štál, nebolo to dobre a rodičia tým zväčša neboli nadšení. Dedinčania verili, že sú po mnohých stránkach lepšie zabezpečení ako štálovania. Aj nová doba priniesla prácu v mestských fabrikách, či obchody. A do tých sa lepšie chodilo z obce (kde už bolo autobusové spojenie), ako zo štálu. Avšak, treba povedať, že štálovské dievčatá boli v dedine ako nevesty veľmi vítané, hlavne kvôli ich skromnosti a pracovitosti.

Ja mu najďen zo štálov ženu! Tie keď sa v ďediňe, na štále ňeuťekajú.

Chodenie po perí

Chodenie po perí  je veľmi starý a už dávno zabudnutý zvyk spojený s budúcim sobášom. Ako som spomínala na začiatku, sobášu sa budem venovať v inom príspevku. Avšak tento fenomén sa mi zdal na toľko zaujímavý, že by som Vám ho chcela priblížiť už teraz. Je to obyčaj, pri ktorom mladá nevesta pár dní pred svadbou (obyčajne po druhých ohláškach) obchádza dom od domu všetky sídla, aby ju v každej rodine niečím obdarovali. Neobchádza teda len príbuzných, ale radom všetky domy. Posledné autentické údaje o chodení po perí máme z roku 1921. Po prvej svetovej vojne nevestu už zastupovala slobodná príbuzná, birmovná mať alebo služobné dievča. Mladá nevesta chodila po perí vždy v sprievode staršej ženy. Tá v dome vysvetlila, prečo prišli. Nevesta sa mala len pozdraviť a tíško stáť. V dome sa vždy vravel veršík: „Na janke vymoklo ďe sa ňezafrklo, na briežku vyvialo ďe sa ňezasialo“

Potom staršia žena vypýtala „na čepček peňjažky, na radosňík žitko“. Nevesta väčšinou dostala za hrsť peria, za tanier jačmeňa. Len blízki príbuzní dávali budúcej neveste väčšie dary. Nazbierané perie sa dávalo neveste do výbavy a z jačmeňa sa mlela múka na svadobné koláče. Ako sme spomínali, tento zvyk dávno vymizol. Dievky sa hanbili chodiť po domoch ako po žobraní, a postupne tento obyčaj odmietali.


Folklór a jeho prejavy zažívajú v posledných rokoch veľkú slávu. Mnohí z nás si niekdajší život romantizujú, idealizujú.  Vidia len krásne kroje, rozkvitnuté lúky a ovečky s cengajúcimi zvoncami. Zabudli na to, že život bol kedysi veľmi ťažký a zložitý. Naši predkovia nemali mnoho vecí, ktoré sú pre nás dnes samozrejmosťou a nevyhnutnosťou (sociálne zabezpečenie, zdravotná starostlivosť…). A my zas už asi mnohé veci, ktoré mali naši prastarí rodičia, mať nebudeme. Nedá sa povedať, ani porovnať, ktorá doba je lepšia. Doba je doba. Je tu a teraz a bude taká, akú si ju spravíme. A aj naše kultúrne dedičstvo bude zachované len tak, ako k nemu budeme pristupovať tu a teraz. Zanechajme našim deťom hlavne úctivú pravdu, kým sa ešte dá.


ZDROJE
Zora Mintalová Zubercová – Ako sme kedysi žili
Šoňa Švecová – Kopanicové sídla a dedina
Marta Botíková, Soňa Švecová, Kornélia Jakubíková – Tradície slovenskej rodiny

1.108-krát videné