„Ľúbim hriato, ľúbim vínko, zahrajže mi, Halabrínko,
zahrajže mi moju nôtu, bárs mi hrobu jamu kopú.“
Takto Halabrína vo svojich veršoch oslovuje jeho dobrý priateľ, ktorým nebol nik iný, ako známy básnik a spisovateľ Janko Kráľ. Halabrín bol po starom Modošskom druhý najstarší známy kostoliansky gajdoš. Žil a gajdoval u nás od roku 1860. Vlastné meno Halabrína už nepoznáme.
Janka Kráľa v našich končinách netreba bližšie predstavovať. Bol to jeden z najznámejších štúrovcov, ktorý horlivo bojoval za svoj národ. Prezývali ho aj Divný Janko, snáď to bolo pre jeho nezvyčajnú povahu. Je známe, že so Štúrom – aj keď spolu bojovali za dobrú vec – nemal dobrý vzťah. Dodnes sa zachovali listy, ktoré si títo dvaja velikáni vymieňali. Janko Kráľ v nich ostro, často priam vulgárne kritizoval Štúrov, pre Janka Kráľa až príliš mierumilovný odboj.
Osobnosť Janka Kráľa, jeho dramatický život a smutný osud, je dodnes opradená mnohými tajomstvami. Aj napriek svojmu ťažkému životu sa tento spisovateľ tvorbou najviac priblížil parametrom svetových klasikov. Doteraz sa nezachovala a nenašla žiadna fotografia, maľba či litografia Janka Kráľa. Celý život sa odmietal nechať nafotiť, či namaľovať. Z povstaleckého kapitána a revolucionára sa na sklonku života stal tuctový úradník na samotnom okraji spoločnosti a tento život prežil práve v našom okresnom meste – v Zlatých Moravciach.
Ako sa vôbec Halabrín s Jankom Kráľom mohli stretnúť? Jednoducho, v krčme. Janko Kráľ, aj keď žil v meste, sa zväčša radšej stretával s chudobnejšou vrstvou obyvateľstva. Chodieval do „Krčmy pod sýpkami“, ktorá bola len pár krokov od jeho advokátskeho domu v blízkosti paláca župana, grófa Migazziho. A práve v tejto krčme vraj zložil už spomínaný verš pre cigánskeho gajdoša z Jedľových Kostolian.
Grófa Migazziho nespomíname len náhodou. Viaže sa k nemu jedna vtipná historka, ktorá nám trochu odhalí osobnosť Janka Kráľa, večného rebela a búrliváka. Keď raz kráčal Janko z krčmy domov, zaumienil si, že si ešte fajku pripáli. Vytiahol šparák na striebornej retiazke a začal si fajku vyškrabovať. Tu proti nemu išiel miestny zemepán Viliam Migazzi. Len-len že sa nezrazil s básnikom. Ten sa mu vyhol, ale nepozdravil, lebo bol zamestnaný svojou fajkou. Gróf sa na neho oboril: „Čo ma nepoznáš? Som tunajší gróf!“ Janko Kráľ sa nenáhlivo obzrel, vytiahol fajku a ledabolo odvrkol: „Ja som zas tunajší Kráľ !“ Veď čo je gróf proti kráľovi? Gróf je iba gróf, ale kráľ je kráľ.
Nečudo veru, že sa Janko Kráľ veľmi rýchlo spriatelil s beťárom, gajdošom Halabrínom. V rokoch 1862 až 1876 títo dvaja spolu hrávali u Halabrína v Kostoľanoch. Janko Kráľ sprevádzal Halabrínovu gajdošskú hru na drumbli. Halabrín chodieval gajdovať na Cigánsku pažiť, či na Bresovo miestnym furmanom. O veselom a beťárskom Halabrínovi sa nevedelo len u nás. Dodnes sa na Skýcove hovorí: „Behá ako Halabrín!“
Spomeňme ešte na nie veselý koniec života Janka Kráľa. Zomrel v Zlatých Moravciach 23. mája 1876, ako päťdesiatštyri ročný na brušný týfus. Jeho hrob označili krížom z topoľového dreva s vyrytým menom. Po jeho smrti sa jeho žena odsťahovala k svojmu bratovi do Levíc a hrob postupne pustol. Posledné údaje o jeho existencii podľa zachovaných rodinných svedectiev pochádzajú z roku 1905. Až v roku 1966, na 90. výročie jeho úmrtia, nad jeho údajným hrobom postavili mramorový pomník. Janko Kráľ má však hrob aj na Národnom cintoríne v Martine, nakoľko neexistuje priamy dôkaz, kde bolo jeho telo po smrti uložené.
Rebelstvo, odduševnenosť, prostorekosť, ale aj tajomnosť okolo jeho podobizne, či miesta posledného odpočinku sa ako hmla vznášajú nad menom Janka Kráľa. Je celkom možné, že jeho posledné roky života v Zlatých Moravciach boli poznačené aspoň malými radôstkami aj vďaka nášmu gajdošovi Halabrínovi. A kto vie? Možno mu gajdoško teraz tam hore, ako sám Janko Kráľ napísal, „hrá jeho nôtu“.
Zdroje:
Ing. Milan Povoda, CSc; Dejiny Jedľových Kostolian a okolia
Jozef Melicher, Jozef Trubíni; Požitavské povesti
Helena Juríková; Skýcov – história a súčasnosť
https://matica.sk/pamiatka-na-tajomno-divneho-janka-krala/