pondelok, 18 októbra
Shadow

Vyrastal na ihrisku, ktoré orú diviaky. Ako štyridsiatnik chytil druhý dych

Rozhodcu by som robiť nemohol, priznáva Ján Rajnoha, veterán futbalových trávnikov v oblasti.


Pochádza z dedinky Jedľové Kostoľany, kde sa futbal ešte drží nad vodou. V roku 2018, na „staré kolená“, uskutočnil životný prestup, aby hájil farby klubu z Dyčky. Vo futbalovej kariére toho už prežil dosť. Ján Rajnoha začal naháňať koženú ako 12-ročný žiak v Topoľčiankach, ale väčšinu sezón strávil doma.

Kto vás priviedol k futbalu?

Bol to môj otec. A keďže futbal bol jediný šport na dedine, tak mi nejako prirástol k srdcu.

Od malička ste hrávali v obrane?

Začínal som ako útočník, vyskúšal som aj brankára, ale 90 percent môjho futbalového života som bol obrancom.

Pôsobili ste vo viacerých kluboch, kde sa vám hralo najlepšie?

Všade boli dobré, ale aj horšie časy, ale asi teraz je to obdobie, kedy si to naozaj užívam…

Hovorí sa, že v Jedľových Kostoľanoch orú diviaky ihrisko. Je to pravda?

Zachytil som to aj ja. Bolo tam obdobie, myslím, minulý rok na jeseň bola kritická situácia, ale partia na Kostoľanoch si s tým poradila. Už je to v poriadku.

Na akú zaujímavú príhodu z trávniku si spomínate?

Napríklad jeden nemenovaný rozhodca vytiahol v zápase tomu istému hráčovi dve žlté karty, ale červenú si musel zjavne zabudnúť. Zahral to tak, že tú druhú udelil inému hráčovi.

Máte aj nejakú príhodu s rozhodcom?

Boli aj nepríjemné zážitky s pánmi s píšťalkou. V zápale boja a pod vplyvom emócií sa stalo, že si aj rozhodca musel zažiť zopár nepríjemných situácií. Potom to zamrzí, veď aj to sú len ľudia. Ja by som rozhodcu robiť nemohol…

V ktorom zápase Vám bolo najťažšie?

Asi zápas Dyčka – Branč, zápas skončil 2:2, ale výsledok vyhovoval súperovi. Branč vyrovnal v 86. minúte a už nebol čas zmeniť to. Ale taký je šport. A čo sa zdravia týka, tak asi zápas na Lovciach. Po zlom došliapnutí a páde bola výsledkom prasknutá panva a nadtrhnutý sval na ramene. To bolo doteraz najvážnejšie zranenie. 

Aký je váš najpamätnejší zápas?

Asi by som tiež spomenul tento zápas s Brančom. Už len kvôli tej atmosfére. Stretlo sa viac ako 700 divákov, zápas sezóny, bili sme sa o prvé miesto. Chýbalo nám trochu šťastia, ale súper si to za druhopolčasový výkon zaslúžil. 

Proti akému najlepšiemu hráčovi ste počas svojej kariéry nastúpili?

Bolo veľa dobrých hráčov, ktorí sa ťažko bránili. Ktorý bol najlepší, neviem, ale čo sa osobnosti týka, tak asi Marián Had. Ale aj takí Dyčania mu dokázali pripraviť nepríjemné chvíle (smiech).

Nastúpili ste aj proti ViOnu?

Mal som asi osemnásť rokov, keď do Jedľových Kostolian prišiel hrať FC ViOn. Prehrali sme 2:3, ale dnes už vieme, že je to klub, ktorý vtedy rok čo rok postupoval o súťaž vyššie. Vďaka Vilkovi Ondrejkovi sú tam, kde sú. Ešte spomeniem jeden prípravný zápas na ViOne, aj keď nerád hovorím výsledok. Prehrali sme 1:10, ale to už ViOn bol herne niekde inde.

Od akého klubu ste mali najväčšiu ponuku?

Keď som mal 22 rokov, volali ma do Zbrojníkov. kde sa vtedy hrala parádna súťaž, sponzora asi ani nemusím spomínať. Taká ponuka by sa nemala odmietať, no začal som pracovať v zahraničí, tak sa to neuskutočnilo.

V roku 2018 ste prestúpili z vašej rodnej obce na Dyčku. Čo bolo impulzom k zmene pôsobiska?

V Jedľových Kostoľanoch sa hral vtedy futbal bez tréningov, stretávali sme sa iba polhodinu pred každým majstrovským zápasom a tak to potom aj vyzeralo. Ale neboli sme jediní, o problémoch na dedinách vieme všetci. Peter Páleník, tiež hráč Dyčky, ma vtedy nahovoril, aby som to tam skúsil. Bol som tam na 2-3 prípravných zápasoch, absolvoval som letný turnaj, ktorí všetci veľmi dobre poznajú. Vieme, že na Dyčke je to veľký sviatok. Po dohode s prezidentom Jožkom Bušovským sa zrodil prestup. 

Dva roky pred 40-tkou ste chytili druhý dych prestupom na Dyčku. Čím si to vysvetľujete?

Fungovanie klubu je tam iné, ako som to poznal z prechádzajúceho pôsobenia. Každý tam má na starosti určité povinnosti a tie si aj parádne plnia. A keď zapadnete do kolektívu, nie je čo riešiť. Dyčiansky výbor, tréner i ľudia, ktorí sa pričiňujú o chod futbalu, tým všetkým ďakujeme za podmienky, ktoré nám vytvárajú. Od ihriska, ktoré je dielom Pištu Bušovského, cez nové šatne, všetko na jednotku. A čo sa týka druhého dychu? Neviem, ale futbal ma stále baví a pokiaľ mi zdravie slúži a bude o nás starcov záujem, nemám problém potiahnuť nejaký ten rôčik…

S kým sa vám najlepšie hrá na Dyčke?

Mužstvo sa nám trochu obmieňa, ale kostra zostala. Pokiaľ je kolektív pokope, tak je radosť hrať so všetkými. Bol by som však rád, aby sa mladí chlapci trošku viac zaujímali o futbal, lebo ak to takto pôjde ďalej,  bojím sa, čo bude o pár rokov. 

Ako často trénujete?

Pokiaľ neprišla korona, tréning bol pravidelne v utorok a piatok. Momentálne trénujeme iba piatky. V utorky si chodím zabehať, aby som spomalil priberanie (smiech).

Je pravda, že odkedy hrávate na Dyčke, ste si kúpili aspoň päť párov kopačiek?

A toto máte od koho? Nemusíte mi hovoriť, už viem (smiech).  Viete, v mojich rokoch naháňať 20 – 25-ročných nie je sranda, ono sa potom tie kopačky derú akosi rýchlejšie (smiech).

Zahrali by ste si ešte aj vyššiu ligu?

Najprv musíme vyhrať tú siedmu, bol by som rád, keby sa to s Dyčkou podarilo, určite si to tam zaslúžia. Potom všetko záleží od zdravia. 

Máte v pláne ukončiť kariéru doma v Jedľových Kostoľanoch?

Viem, že sa to už pomaly blíži, no kde to bude, to sa nechám prekvapiť aj ja. Čo sa Kostolian týka, je to moja rodná dedinka, logiku by to malo, sľubovať to nebudem. Uvidíme, čo bude.


 text: Jakub Chrenko, mynitra.sme.sk, 29. máj 2020 o 15:26

foto: Alena Blaškovičová

 

1.035-krát videné