Hoci sa nám zobrazovanie starých slovenských chalúpok, domcov a dreveníc, aké poznáme z rozprávok deduška Večerníčka zdá priam idylické, nebolo tomu v mnohých prípadoch veru tak. Teraz takéto domy poznáme už len zo skanzenov a múzeí, kde prídeme, pokocháme sa vystavenými predmetmi a odídeme. Predstavte si ale spávať na slamenej posteli spolu s ďalšími 5 členmi rodiny v jedinej miestnosti, umývať sa vonku v studenej vode, prať na potoku alebo chodiť na potrebu mimo domu bez akejkoľvek kanalizácie. Naši predkovia robili ťažko a žili jednoducho, bez vymožeností. Aj keď príbytky boli skromné, zdieľali ich aj 3-4 generácie spolu. Pozrime sa aspoň v krátkosti, ako to kedysi vyzeralo u nás.
Počet obyvateľov v obci
Momentálne žije v našej obci približne 900 obyvateľov (posledný údaj k 31.12.2018 bol 899). Počet obyvateľov v obci vždy kolísal. Najstarší záznam je z roku 1601 a píše sa v ňom, že v obci bolo 26 domov. V roku 1720 bolo evidovaných v obci 19 daňovníkov a v roku 1828 mala obec už 107 domov a 691 obyvateľov. V roku 1970 bolo v obci až 1580 obyvateľov a 405 domov. Prvé domy sa začali stavať okolo kostola, tak vznikla centrálna časť obce. Naša obec je však známa mnohými osadami – štálmi, ktoré zakladali nielen domáci obyvatelia, ale aj ľudia z iných krajov (Poľsko, Nová Baňa, Radobica, Bošany…)
Najstaršie formy bývania (koniec 19. a začiatky 20. storočia)
Archeologické nálezy sú dôkazom, že na našom území žil človek už v dobe kamennej. Vraveli o tom priami svedkovia (p. Július Ďuriač), ktorí videli vykopávky kamenných nástrojov, ktoré boli objavené pri kopaní základov pre rezervoár družstevného vodovodu do kravína za Jalším, pod Stráňou. Podľa písomných prameňov bola naša obec osídlená už v mladšej dobe Rímskej (II.- IV. Storočie po Kristovi). Obec samotná sa prvýkrát spomína v písomných prameňoch v roku 1075.
Najstaršie domy, o ktorých existujú záznamy boli domy brvené z dubového dreva. Žiaľ, ani jeden takýto dom sa už v našej obci nezachoval. Tieto domy boli stavané z tesaných brvien. Základ týchto domov bol z kameňa. Strechy boli zo slamy a okná malé. Šetrilo sa tak teplom. Pôdorys domov bol obdĺžnikový. Najstaršie domy boli dvojdielne. Vpredu bola izba, ako základný obytný priestor a za izbou pitvor. Z pitvora sa chodilo do izby. V izbe bola pec – šiška, ktorá sa vykurovala z pitvora.
Ten bol najprv bez komína, dym vychádzal cez vchodové dvere. Viete si predstaviť ovzdušie v takomto dome v zimnom období, keď sa vetralo čo najmenej? Neskôr sa stavali široké komíny, cez ktoré unikal dym z pece. No unikal aj dym z ohniska v pitvore, kde sa varievalo. Varilo sa na trojnožke – „trajfúze“ v hlinenom hrnci, ktorý bol odrôtovaný. Neskôr boli hlinené hrnce nahradené liatinovými tzv. „železnákmi“. Neskôr pribudla za pitvorom aj komora, do ktorej bol tiež vchod z pitvora. Za komorou bývala ešte maštaľ, ktorá už mala samostatný vchod. Keďže domy boli drevené a zakryté slamenými ostreškami, boli vystavené nebezpečenstvu vzniku požiarov. Napr. Bresovo v minulom storočí dvakrát celé vyhorelo.
Novšie formy bývania (20.storočie)
Na začiatku 20. storočia sa začali využívať nové, nehorľavé stavebné materiály. Začali sa stavať domy z kameňa a strecha bola zakrytá škridlou. Možno a Vám tento pokrok v pokrývaní domov zdá veľký, ale pravdou je, že v Zlatých Moravciach bola v rokoch 1902-1904 vybudovaná tehelňa a teda tento materiál bol dostupný. Do starých pecí, ktoré pôvodne slúžili len na vykurovanie miestnosti sa postupne začali vkladať železné platne na varenie. Z pitvora sa potom vykurovala pec len na pečenie chleba. Aj gazdinky si polepšili, lebo už nemuseli variť v tzv. studených kuchyniach, kde ženy v zime stáli pri hrncoch na trajfúzoch odeté v kožuchoch, aby mohli navariť.
Zariadenie izby bývalo skromné. V izbe bol stôl so stoličkami, 1 alebo 2 postele, truhlica na šaty a bielizeň, tzv „škriňa“. Bola vyrobená z dosák. Zvonka bývala ozdobená farebnými ornamentami a otvárala sa z vrchu odklopným vrchnákom. Bývala značným majetkom nevesty. Chudobné dievky ju nemali a museli si ju na svadbu požičať, aby im mali v čom počas veselia previezť výbavu z rodičovského domu do domu ženícha. Z povala visela žŕdka, na ktorú sa prevesovali sviatočné čižmy a každodenne používaný odev – „háby“. Podlahy bývali hlinené, ktoré sa pri veľkom riadení upravovali „šlichtili“. Po večeroch sa svietievalo olejovými lampami, ktoré boli neskôr nahradené petrolejkami. Na vonkajšie osvetlenie používali lampáše, ktoré bývali zhotovované vo forme zasklených drevených krabíc, kde vo vnútri horela olejová lampička. Na hornej strane bol lampáš vybavený držiakom, zhotoveným z hrubšieho drôtu. Neskôr aj tieto boli nahradené petrolejovými lampášmi.
Pretože sa steny izby často začmudili od dymu z pitvora, izby sa bielili 2x do roka. Bielilo sa na jar k Veľkej noci a na jeseň k hodom. Na bielenie sa používalo skýcovské vápno. Aj z kostolianskeho vápenca pálievali vápno. Je údajne silnejšie ako skýcovské, ale na jeho pálenie bolo treba spáliť na 1 sádku o 1 m3 dreva viac ako na Skýcove. Preto na Kostoľanoch sa pálilo vápno len keď bola naň väčšia potreba ako napr. keď sa staval dom. Niekedy sa vápno na bielenie prifarbovalo „svetlým liadkom“ – modrou skalicou. Sokel domu sa farbil vápenným roztokom prifarbeným popolom.
Typy domov po I. svetovej vojne
Torzá týchto domov ešte stále môžete nájsť pri prechádzke po našom chotári. Po I. svetovej vojne sa začali stavať domy „na výšku“ Ide o domy, ktoré mali podpivničené izby. Tu už boli zriaďované tzv. teplé kuchyne, ktoré mali v kuchyni šporák s platňami aj s chlebovou pecou. V izbe už boli murované kachle. Niekde sa už objavili aj keramické kachle, ktoré vyrábali v Zlatých Moravciach. Domy bývali stavané na svahu. Pivnica a sokel boli vymurované z kameňa. Múry nad soklom boli vymurované zo surovej tehly. Táto sa vyrábala z hliny, pomiešanej plevami. Robievali ju kostolianski cigáni. Tehla bola dostatočne pevná. V týchto domoch sa začal objavovať už aj nový nábytok, tzv. vysoké a nízke kasne, ktoré zhotovovali miestni stolári. Skrine boli povrchovo upravené emailovými nátermi. Neskôr sa objavuje imitácia textúry drahších drevín, tzv. fládrovanie. V kuchyni bývali na odkladanie riadu police –„steláže“, ktoré sa spredu zaťahovali farebnou záclonou, ktorá bola uchytená na steláži posuvne na motúzi. Po II. svetovej vojne sa začali steláže nahrádzať kredencami, ktoré tiež zhotovovali miestni stolári.
Na rovnom teréne sa tiež stavali trojmiestne domy, kde tiež už bola „teplá“ kuchyňa. Za kuchyňou bola komora, ktorá už mala samostatný vchod. V komore sa uskladňovalo hlavne obilie, ktoré bývalo uložené v drevenej truhle – „susáku“. Susáky bývali tiež zvonka zdobené farebnými ornamentami. Slúžili dlhodobo pre viacero generácií. Niekde bola za komorou postavená maštaľ. Inde bývala maštaľ postavená samostatne. Niekedy bola maštaľ kombinovaná s komorou. Na spodku bola maštaľ a na poschodí komora – sýpka.
Na dvore nachádzali rôzne šopy na náradie a drevo. Celkom vzadu bývala stodola – „pajta“. Pajty bývali brvené, ale aj murované. Slúžili na uskladnenie obilia pred mlatbou, sena, slamy, ale aj voza, pluhu a iného náradia, ako napr. sečkárne. Pajta sa skladala zo strednej časti, ktorá bola priechodná „holohumnice“ a po oboch stranách boli „zápustky“. Pred domami bývali okrasné záhradky oplotené dreveným plotom.
A aká bude architektúra budúcnosti?
V dnešnej dobe môžete nájsť v našej obci mnoho všelijakých domov. Fantázii sa medze nekladú. Ako to bude vyzerať, to si asi z nás nikto netrúfne hádať. Ja však pevne verím, že aj tých pár domcov, ktoré nám ešte u nás ostali, dostanú do rúk majitelia, ktorým bude záležať na zachovaní aspoň hlavných architektonických prvkov na týchto krásnych stavbách. Viem, že niekedy je časovo a hlavne finančne náročné takéto staré domy „priviesť k životu“, ale viem, že niektorým domácim, či chatárom sa to už podarilo, a vyzerá to skvostne. Takýto unikátny dom robí radosť nielen majiteľovi ale aj všetkým, ktorí kráčajú okolo.
Aj keď máme všetci radi horúcu sprchu, či veľkú umývačku riadu, vždy nám učaruje pohľad na nejakú tú „chalúpku Deduška Večerníčka“. A ja si len prajem, aby nám tieto pocity ostali v srdci ešte dlho, aby nás hriala hrdosť na naše korene pri pohľade na každý, keď aj sčasti zrúcaný starý domček. Veď pre jeho obyvateľov to bol ten najkrajší a najvzácnejší domov.
