O tom, že naša folklórna skupina bude mať na starosti zriadiť Gajdošský dvor na Hontianskej paráde sa hovorilo už minulý rok v októbri. Všetko bolo preberané len v teoretickej rovine a tak sme si z toho nerobili hlavu. Veď načo aj? Aj tak si to nakoniec spravia sami. Ale opak bol pravdou, a niekedy v júni sa mi ozval cechmajster, ujo Ľubo Tatarka, že či sme nachystaní. Čože? My? Uf, tak teda dobre, asi bude na čase sa začať seriózne o túto tému zaujímať. Zvolali sme schôdzu so staršími členmi skupiny. Ako vždy, tieto odvážne decká ihneď reagovali v duchu: ,,Jasné, ideme! To dáme!“ A tak sme začali s podrobným plánovaním, chystaním, trénovaním, a to všetko popri množstve vystúpení, ktoré sú v letnom období samozrejmosťou. A ako to nakoniec dopadlo? Veď čítajte ďalej.
Po úvodných peripetiách sme nakoniec dostali svoje miestečko v dedinke Hrušov, pár metrov štvorcových v starom kultúrnom dome. Keď sme boli týždeň pred festivalom na obhliadku priestorov, skoro ma na mieste vyrútilo. Kultúrny dom mal najlepšie roky za sebou, ale domáci ma uisťovali, že kým prídeme, bude všetko v top stave. Rozhodla som sa im veriť a dobre som spravila.
Štvrtkové ráno, tesne pred odchodom bolo ozaj ťažké. Ten chaos u nás doma sa nedá ani popísať. Všade sa povaľovali kufre, kroje, figuríny, hlavy figurín, hudobné nástroje, riady… No, katastrofa. Obdobne to vyzeralo u každého člena, čo sme si priebežne potvrdzovali v hromadnej komunikácii na messengeri. Majo nabral odvahu, vyhodil zadné sedačky z ich Fiata a postupne obchádzal všetkých a zberal veci do auta. Plesk! O 13:00 sa zabuchli dvere na spomínanom Fiatíku, ktorý bol naložený až po strop. A je to, máme všetko, môže sa ísť. Posledné pusinky s blízkymi na rozlúčku a ide sa.
Cesta ušla rýchlo, každý už premýšľal, ako to všetko stihneme nachystať. Za zvukov ľudovej hudby na plné pecky sme dorazili do Hrušova. Vyzdvihli sme si u milej pani kľúčiky a šup ho do nášho Gajdošského dvora. Dedinou už pulzovala taká zvláštna energia, proste začiatok festivalu už bol na spadnutie. Otvorili sme dvere na starom kulturáku a čakalo nás príjemné prekvapenie. Všetko bolo upratané, matrace na spanie nachystané, no paráda. Už len nainštalovať našu výstavu a je to. Hej, to sa povie… Všetko nám to trvalo približne 6 hodín. Ale večer o desiatej už bolo všetko nachystané. Ešte sme večer čo to pohrali a ľahli sme si unavení spať.
A je to tu, prvý deň festivalu. Ráno vstávame, Majko už bol na ceste do obchodu kúpiť raňajky. Je neskutočné, koľko toho dokážu tie decká zjesť. Káva tiekla potokom a pred obedom sme už všetci boli nachystaní v krojoch na prvých návštevníkov. Už prichádzajú, prvý manželský pár, veľmi príjemní ľudia. Majo sa ich chopí, venuje sa im asi pol hodinu. Odchádzajúc sa ešte pristavia pri našej kronike a niečo píšu. Sme nedočkaví a hneď ako vytiahnu päty z dverí letíme ku kronike čítať: ,,Ďakujeme veľmi pekne za prekrásnu výstavu, tiež za udržiavanie ľudových tradícií. Ostávame s pozdravom.“
V takomto duchu sa niesol celý piatok. Ľudia chodili v húfoch, prezerali si nás, naše krásne kroje. Fotili si naše nevestičky. Deti si kreslili v umeleckom kútiku, ktorý riadila naša Laura, alebo si nechali zapletať vrkôčiky u našej Viki. Dominika gajdovala o dušu, spolu s našimi priateľmi z Oravskej Polhory. Teta Zdenka robila prednášky o krojoch a ostatné dievčatá vítali a sprevádzali hostí, alebo ich zasväcovali do tajov hry na píšťalky. Spievalo sa, hralo sa, no proste sme sa nezastavili. Mladí, starší, deti, všetkých prilákal hlasný zvuk gájd na ktorých sme hrali aj vonku na námestí. Stačilo pár úvodných tónov, gajdy sa totižto nedajú prepočuť, a všetci boli pri nás.
Večer o ôsmej sme konečne vyzliekli kroje, vyprevadili posledných hostí a najedli sa. Konečne prišiel čas na zábavu aj pre nás. Navštívili sme priateľov zo Zálužia. Návšteva trvala asi do jednej hodiny v noci, ale keďže sme mladí, v sobotu ráno sme už čerství ako citróniky stáli v krojoch medzi dverami a vítali hostí (no, možno až tak svieži sme neboli).
Sobota bola asi najťažšia, nemali sme ani čas sa riadne najesť. Všetko bežalo hladko, ľudia sa valili, a my spokojní sme sa im venovali. V sobotu nás navštívili priatelia gajdoši: Andrej Babiar, Jarko Chalupka, Gajdošskí Trogári z Veľkého Zálužia a prišla aj naša gajdoška Mirka. Tejto zostave spolu s mládežou z Oravskej Polhory sa nedalo odolať a v počte asi 10 gajdošov sme to opäť odpálili na námestí. Naše dievčatá do toho spievali, no proste paráda, úžasný pocit. A viete čo bolo na tom najlepšie? Teda aspoň pre mňa. Z desiatich gajdošov boli štyria od nás – z Jedľových Kostolian.
Sobota bola proste dokonalá, až na jednu jedinú vec. Po obede prišla za mnou rozhorčená teta Zdenka s Laurou, že nech sa idem pozrieť na výstavu Matice Slovenskej. Tu sa totiž vystavoval kroj z Jedľových Kostolian. Sami posúďte podľa priloženej fotky, či sa Vám pozdáva.
Hneď som sa dala do diskusie s pani vedúcou a upozornila som ju na absurditu, ktorú vystavujú. Po naliehaní uznala, že by bolo dobré stretnúť sa a túto vec prejednať. Koniec koncov, oni mali vystavený jeden kus, a my na sebe asi 11 našich krojov a ďalšie stáli v našej výstave. Prišla sa aj pozrieť, ale jej vierou v ich výtvor to vôbec neotriaslo. Nevadí, to časom vybavíme. Určite nedovolíme, aby boli naše Jedľové Kostoľany takto „prezentované“.
Sobota sa blížila ku koncu, všetci sa pomaly presúvali na veľký amfiteáter na hlavný program. Trošku sme si vydýchli. Upachtení sme sa pomaly prezliekali do civilu. Do našej kroniky pribudlo 6 strán s pozdravmi. Niektoré z nich odcitujem:
,,Nádherný stánok, chválim dievčatá z Briežku za nádhernú prácu a zanietenie.“
,,Dostali ste ma, bol to úžasný zážitok.“
,,Plakal som od radosti. Ďakujem.“
,,Obdivuhodné, čo dokáže tak malá, už takmer zabudnutá obec.“
Zvyšok soboty sme si už pod rúškom noci užili aj my. Spať sa išlo skoro ráno, inak to na festivale ani nemôže byť. Po krátkom spánku tiekla káva potokom, raňajky sa zjedli rýchlosťou blesku a my sme začali baliť. Ešte sa s nami prišiel rozlúčiť cechmajster ujo Ľubo, ktorý nám zároveň poďakoval za znamenitú prácu. A bolo to tu – kultúrny dom bol zrazu taký prázdny. Aj naši susedia už boli zbalení a pomaly odchádzali. Zrazu bolo všade také nevšedné ticho, ani nám sa nechcelo nič vravieť. Asi si každý v duchu nostalgicky premietal posledné dni. Odchádzali sme s takým malým smútkom v duši, ale s veľkou hrdosťou, že sme svoju prácu odviedli na 110%, a že našu malú dedinku pozná zas o pár ľudí viac, a to v dobrom mene. A tento pocit nám je najväčším zadosťučinením za tento víkend.
Vaše Briežkovčatá
Chceme vysloviť vďaku všetkým, ktorí sa spolu s nami podieľali na fungovaní Gajdošského dvora:
Katka Bugárová, Vierka Drienovská, Oldo Pečínka, Zdenka Dobiašová, Lenka Kukučková, Gabriela Ďuriačová, Martin Kellner, Marián (tatko) Pevný,
Gajdoši: Beskyd z Oravskej Polhory, Jaroslav Chalupka, Andrej Babiar, Gajdošskí Trogári, Matúš Kovár, Miriam Ďatková
foto: Danka Kellnerová
Na Hontiansku parádu zorganizoval v sobotu autobusový zájazd aj Obecný úrad Jedľové Kostoľany. Priebeh zájazdu dokumentoval pán Karol Psota a jeho zábery nájdete v našej galérii:
