Možno ste vedeli, že pojem „fašiangy“ neoznačuje len samotnú slávnosť, keď ľudia v pestrofarebných maskách od výmyslu sveta prechádzajú mestom, spievajú fašiangové piesne, zabávajú sa a napokon pochovávajú basu, ale je to aj pomenovanie obdobia medzi Troma kráľmi a Popolcovou stredou.
Niektorí možno vedia aj to, že tento termín sme vybrali z nemeckého Faschang (čo pôvodne znamenalo výčap a nápoj pred pôstom), aj keď v susedných slovanských krajinách prevládajú označenie ako masopust (Česká republika), miesopust (Poľsko) či masnicja (Ukrajina) alebo maslenica (Rusko).
Mnohé však o fašiangoch určite neviete. Tak, ako sa píše v múdrych knihách, toto obdobie sa vyznačovalo (a stále vyznačuje) veselosťou, hojným jedením, ale aj uvoľnenými mravmi, zvýšenou aktivitou dievčat s cieľom vydať sa a nadmerným pitím alkoholu. Ľudové povery totiž hovoria, že kto sa na fašiangy poriadne nenaje, bude hladovať celý rok.
Keby sme sa nahliadli do dávnej minulosti a pátrali po prapočiatkoch fašiangov, dostali by sme sa až do čias Rímskej ríše. Práve v tomto období začali ľudia sláviť sviatky na počesť umierajúceho a zmŕtvychvstávajúceho božstva úrody, vinobrania a zábavy – Dionýza. Prelínali sa tu kulty slnka, úrody, plodnosti, ale aj mŕtvych predkov. S tým súvisí aj karneval, ktorý však s kostýmami nemá z etymologického hľadiska nič spoločné. Ide pravdepodobne o spojenie slov carne vale, čo v latinčine znamená rozlúčka s mäsom, alebo carnival, čo by sa dalo preložiť ako nadobudnutie sily z mäsa.
Masky, ktoré sa využívali a na mnohých miestach Slovenska stále využívajú, sú medveď, turoň, koza, kôň. Maska, ktorá sa jednoducho nazývala Slama, znázorňovala hojnosť úrody, najmä obilia. Turoň pochádza od slova tur, čiže býk. Symbolizoval mužskú plodnosť a silu. Ženský protipól s rovnakou funkciou ako turoň je koza. Často ide o drevenú hlavu s otvárajúcou sa papuľou. A napokon dobre známa maska koňa, ktorá symbolizuje šťastie. Ak však osoby pod maskou neboli dostatočne zohraté, nedalo sa v ich prípade hovoriť o veľkom šťastí …
Kresťanskú tvár fašiangy nadobudli až postupnou christinizáciou na území bývalej Rímskej ríše, keď sa z pohanských sviatkov uctievania boha Dionýza stalo naberanie síl pred príchodom Veľkého pôstu, počas ktorého je tradične nežiaduce jesť mäso, vyberané jedlá a zabávať sa najmä v slovanských kultúrach sa zachovali predkresťanské obrady s cieľom odprevadiť zimu, zabezpečiť si hojnosť a plodnosť v novom roku.
Pozitívnym aspektom dávnych fašiangov bolo napríklad dočasné zrušenie spoločenskej hierarchizácie, keď sa otroci zabávali spolu so slobodnými. Bujaré hodovania a „bláznivé dni“, ktoré označujú vyvrcholenie fašiangvej zábavy, pretrvali až doteraz. Zábava v mestách sa líšila od tej na dedinách, kde vládlo niekoľko tradičných princípov: ľudia nesmeli pracovať, mohli sa len zabávať a tancovať. Riadenia obce prebrali „fašiangovníci“, spoločenský poriadok bol rituálne zrušený a ľudia sa zabávali na parodizovaných oficiálnych obradoch, povolania či ľuďoch. Na chvíľu tak vznikol „svet naopak“, kde muži boli ženami, ženy mužmi, chudobní bohatými alebo mladý starými. Tieto princípy fašiangov sa na mnohých miestach zachovávajú doteraz.
Obdobie fašiangov je v každej krajine charakteristické iným súborom tradícií, zvykov a zábavy, niektoré však prekračujú hranice chápania. Napríklad jedným z tradičných zvykov počas ruskej maslenice je pästný zápas mužov. Ten konči až preliatím krvi, ktorá pokropí zem. Mužská krv sa stáva obeťou ženskému božstvu Matke Zemi, aby tá na oplátku mala silu rodiť úrodu.
Na obchôdzkach sa fašiangovníkom ponúkali hlavne mäsové výrobky a samozrejme, alkohol. Okrem toho si však mohli vyslúžiť koláče, vajíčka alebo šišky, fánky, pampúchy, ktoré v minulosti plnili funkciu tzv. obradového pečiva (okrúhly tvar symbolizoval spojitosť s božstvom Slnka).