Aj vy máte radi slovenský folklór a veríte, že naše kroje sú najkrajšie? Ak áno, tak potom máte niečo spoločné s fotografom Maťom Habánkom, ktorému slovenské kroje učarovali. Volajú ho aj Karol Plicka druhý. Jeho práca je nielen nádherná, ale aj záslužná. Vďaka jeho fotografiám sa môžete pozrieť do rôznych kútov Slovenska a vychutnať si nielen nádhernú krajinu, ale aj jej folklór.
Prezraď nám na úvod niečo o sebe.
Volám sa Martin Habánek, narodil som sa pred tridsiatimideviatimi rokmi v považskej dedinke Ladce. Moji rodičia ma vždy učili zodpovednosti. Už ako malé deti sme mali povinnosti okolo zvierat, postarať sa o ne, aby neboli hladné, smädné a ani špinavé. Vlastne tam sa začala moja láska k prírode a zvieratám.
Keď som sa osamostatnil od rodičov, stala sa mojou vášňou príroda. Nebolo voľnej chvíle, ktorú by som nebol strávil v nej, či už ako športovec, horský cyklista, alebo len ako obyčajný turista. Rád sa delím o svoje zážitky, o ktoré nikdy nebola a ani nie je núdza na turistike, takže som si kúpil svoj prvý fotoaparát, kompakt a začal som to všetko čarovné okolo seba zachytávať aj na fotky. Nejaký čas mi tento fotoaparát stačil, ale postupne som zistil, že skutočnosť je oveľa krajšia ako to, čo bolo na fotkách a tak som začal študovať ako dosiahnuť, aby sa moje fotky aspoň priblížili realite. Tou správnou cestou bola kúpa prvej zrkadlovky. A odvtedy sa z dokumentačných turistických fotiek začala stávať fotografická vášeň. Trvá dodnes.
Čo ťa priviedlo k fotografovaniu?
Čaro okamihu. Sú skrátka momenty, ktoré sa už nikdy nezopakujú. Stal sa zo mňa lovec takýchto chvíľ. Vstať skoro ráno ešte za tmy, s tušením farebného rána, vyšliapať niekde blízko k nebu a potom so zatajeným dychom zažívať a fotiť. To milujem. Alebo pochytať všetky farby pred západom slnka. A potom si počkať na zlatú a modrú hodinku. Je to návykové.
Nadšený turista som bol, stále som a aj budem. Len s tým časom je to stále horšie a horšie, pribudla mi ďalšia vášeň, kroje, ktorá si vyžaduje, aby som sa jej venoval naplno a tak sa turistike venujem o niečo menej ako kedysi, ale vždy rád.
Ako si sa dostal k foteniu krojov?
Prišlo to tak akosi mimochodom. V začiatkoch som fotil len prírodu, zvieratá, kvety, krajinu. Až ma raz oslovili, či by som neskúsil nafotiť zopár portrétových fotiek. Kto dokáže odfotiť kvety v ich kráse, dokáže odfotiť aj dušu človeka sa hovorí. Portréty mali dušu, páčili sa. A keďže dnes je doba sociálnych sietí, stačilo, že fotky uverejnili na svojich profiloch a ono sa to vlastne potom už rozbehlo celkom samo. Fotil som portrét za portrétom, až prišli za mnou z Bošáce, či nenafotím ich folklórnu skupinu v krojoch a v múzeu, ktoré tam majú. A bolo rozhodnuté. Zamiloval som sa do krásy ľudového odevu, do jeho rozmanitosti, ktorá je vlastne inšpirovaná prírodou. Veď kedysi ľudia žili ako jej súčasť, brali z nej a potom naspäť dávali, a tak to má byť.
Nelákalo Ťa komerčné fotenie, svadby, oslavy?
Mohol by som sa venovať len foteniu, ktoré by mi prinášalo peniaze, trebárs fotiť krajinky a predávať ich ako obrazy. Ale pre mňa sa stalo vášňou dokumentovanie bohatosti a rozmanitosti ľudovej výšivky na tradičnom ľudovom odeve. Nezarábam na takýchto fotkách, vôbec, práve naopak, musím cestovať za krojmi po celom Slovensku. Stojí to, samozrejme, nemálo financií.
Povedal som si, že kniha o krojoch Slovenska bude to, čo tu po mne zostane, preto neriešim, že na to padne časť mojej výplaty, vždy sa na tých ľudí, ktorých idem fotiť, teším. Tak ako oni na mňa. Spoločne robíme dobrú vec, lebo pôvodných krojov je stále menej a menej a o pár desaťročí už možno ani nebude možné ich nájsť. Trošku ma ale zamrzí, ak si pýtajú za fotenie peniaze odo mňa, pričom ja to vždy robím grátis, fotky im venujem, napríklad na kalendár.
Chodíš po rôznych regiónoch Slovenska, ktorý je podľa teba najkrajší?
Túto otázku dostávam často, vlastne pri každom rozhovore. Vždy odpoviem rovnako. Všade je krásne, príroda nikdy nesklame a ak sa stretnem s pozitívnymi ľuďmi, nemôže byť nikde zle. Ono to je vidno aj na fotkách. Keď sme na jednej vlnovej dĺžke, fotky majú dušu a oslovia každého, kto sa na ne pozerá hocikde na svete. Prežíva to, čo sme cítili my, zažíva príbeh s nami znovu. Radosť z okamihu podčiarknutú nádherou výšiviek a krásou človeka. A to vôbec nehovorím o modelkách vo veku „má sedemnásť a chôdzu ženy …“, pretože aj ľudia vo vyššom veku sú krásni. A v ľudovom odeve aj trojnásobne.
Na Slovensku si už pomerne známy, niektorí Ťa volajú Karol Plicka II, čo si o tom myslíš?
Nekonečnou studnicou poznania a inšpirácie je pre mňa fotografické majstrovstvo pána Plicku. Hovorí mi zo srdca každá jeho fotka, krajina aj ľudia v nej. Ale dnes sa už nedá fotiť tak, ako fotil on, prísť do dedinky, posedieť pred krčmou, osloviť ženičku s kravkou a požiadať ju o fotenie trebárs pri stohu sušiaceho sa sena. V tomto to mal o čosi ľahšie ako ja. Ja musím vymyslieť príbeh, dohodnúť sa ľuďmi z konkrétnej oblasti, dohodnúť priestory, ak sa dá a pokúsiť sa ho spolu s ľuďmi zachytiť na fotku. Niekedy sa podarí a niekedy ani nie. Keď si malé dieťa postaví hlávku, že dnes sa fotiť nebude, tak sa fotiť skrátka nebude. A tak musím sem-tam vymýšľať príbeh znovu. Ale to nevadí, tak to je a tak to má byť. Treba si cvičiť tvorivosť a trpezlivosť.
Porovnávanie s ním je pre mňa poctou a pochvalou, ale mám pred sebou ešte dlhú cestu, aby som sa jeho majstrovstvu priblížil. Pokúsim sa o to.
Kde všade si už vystavoval a publikoval svoje fotky?
Doteraz sa mi podarilo vystavovať štyrikrát, v Košeci, v Ladcoch, v Čičmanoch a v Hriňovej. Čo sa týka publikovania fotiek, tak dobrovoľne zverejňujem svoje fotky na svojom profile na sociálnej sieti a na svojej stráne Martin Habánek PhotoAdventures, nedobrovoľne ich dosť často nachádzam kade tade po internete, ale vadí mi to len vtedy, ak si ich stiahnu a ani zo slušnosti neuvedú autora, taká je dnes doba, čo spravím… A čo sa týka oficiálnej publikácie, tak som sa vždy snažil komunikovať podľa oblasti, v ktorej som práve fotil, s miestnymi týždenníkmi „My…“, kde mi uverejnili fotky a články k nim už asi desaťkrát. Posledný pekný článok o mne vyšiel v časopise Život.
Keď ideš fotiť kroje, si to Ty, kto sa ozve, alebo sa ľudia ozývajú Tebe?
Zo začiatku, keď ma ešte nikto nepoznal, som sa ozýval ja ľuďom. Mnohí boli nedôverčiví, čo je pochopiteľné. Ak máte poklady nevyčísliteľnej hodnoty a osloví Vás cudzí človek, že ich chce spolu s Vami nafotiť a neskôr z tých fotiek vydať knihu, zaskočí Vás to. Postupom času sa ale rozchýrilo, že sa tomu naozaj venujem a nie je to len taký výstrel na slepo, Že chcem naozaj zachovať tie prenádherné klenoty, ktoré vytvorili naši predkovia, ktoré sú neopakovateľné a ktoré sa strácajú. Teraz mi už volajú ľudia sami od seba a hľadáme najvhodnejšie termíny na fotenie. Aby žiaden z regiónov Slovenska nezostal nezdokumentovaný.
Čo predchádza foteniu?
Samozrejme sa musím na fotenie dobre pripraviť. Jednak po stránke technickej, čiže pred každým fotením vyčistím a skontrolujem techniku, aby nás nič neprekvapilo pri fotení a jednak po stránke vedomostnej. Snažím sa naštudovať si z dostupných zdrojov región, do ktorého sa chystám, aby som aj ja dokázal posúdiť, či to, čo sa dostane do kníh na fotkách, je naozaj originálne a ustrojené tak, ako to vyžadovali spoločenské úzusy v danej lokalite.
Ako prebieha fotenie?
Po príchode na miesto fotenia sa musím oboznámiť s priestorom, v ktorom by sme mali fotiť. Prezriem si okolie, domčeky, kostol, zachované „rekvizity“, ktoré dotvoria atmosféru čias dávno minulých. Medzitým sa ľudia oblečú do odevov, spoločne skontrolujeme správnosť a ide sa na vec. Vtedy prichádza čas na moju tvorivosť. Vymýšľať príbehy, aby fotky neboli statické, ale aby v nich bol dej, život. Niekedy sa podarí fotka na prvý raz, ale veľakrát je to doslova boj so svetlom, ktoré sa mení, s vetrom, ktorý sa opiera do veľkej odrazovej dosky a tak sa „kradne“ svetlo, ktoré tam chcem dostať. Je to krásna práca, hoci vôbec nie ľahká, každé fotenie trvá hodiny a hodiny. Milujem ju. Najmä vtedy, keď vidím, že ľudia sú ochotní a chcú spolu so mnou niečo vytvoriť, niečo, čo bude krásne a čo tu po nás pretrvá. Ak prídu na fotenie v zlej nálade alebo nebodaj z donútenia, môžete mi veriť, že sa to na fotkách odzrkadlí.
Veľmi mi pomáhajú starostovia obcí, lokálpatrioti, členovia folklórnych súborov, neskutočne šikovní remeselníci a výrobcovia a aj zberatelia. Vďačný som aj tým, ktorí mi pomáhajú s osvetľovaním a s cestovaním, sú to za tie roky už desaťtisíce kilometrov.
Na jar budúceho roka plánuješ navštíviť aj našu obec a nafotiť naše kroje. Prečo si si nás vybral?
Pretože aj Vy máte prekrásne ľudové odevy a ani Váš región nemôže zostať nepovšimnutý.
Viem, že spolupracuješ aj so známymi a slávnymi ľuďmi, s kým napríklad?
Aj medzi ľuďmi, ktorých poznáme najmä z televíznej obrazovky sa nájdu milovníci folklóru a tradícií. Zopár z nich neváhalo a oslovilo ma, či by sme nenafotili niečo, na čo ľudia pri nich nie sú až takí zvyknutí. A tak sme na jar tohto roku fotili nad Hriňovou na lazoch Lukáša Latináka, ktorý je odtiaľ rodákom a kroj miluje . Rovnako aj operná speváčka Adriana Kučerová a pán Dangl.
Fotil som aj úžasne príjemnú krasokorčuliarku Oli Bestendigovu a herečku Zuzku Vačkovú. Tieto fotky najčastejšie využijú rôzne časopisy, denníky a mesačníky.
To sú také príjemné spestrenia fotení. Ale pre mňa sú hviezdy všetci, ktorých môžem fotiť .
A teraz otázka, ktorá asi zaujíma veľa ľudí: čo z toho máš? Je to Tvoja hlavná zárobková činnosť?
Nie, nie je to to, čo mi prináša peniaze a z čoho môžem zaplatiť hypotéku a mesačné výdaje. Som normálne zamestnaný a fotenie robím vo svojom voľnom čase. Zadarmo. Mojim cieľom a snom je vydať knihu o ľudových odevoch Slovenska. Vtedy budem spokojný a šťastný. Vidieť všetky tie prekrásne a dokonalé techniky, ornamenty, vzory, sukne, fertuchy, kapky, šuby, gace a ďalšie a ďalšie v knižnom podaní, to bude moje zadosťučinenie. Vtedy sa naplní moje poslanie. Takto to cítim a preto to všetko robím.
Ty o niečom snívaš?
Samozrejme. A verím, že sa mi všetky sny splnia. No dobre, keď aj nie všetky, tak aspoň veľká časť z nich. Viem, že čakáte konkrétnu odpoveď, tak teda chcem zozbierať čo najviac materiálu na knihu o kráse krojov Slovenska, kde budú fotky z miesta, príroda, architektúra starých budov a samozrejme dokonalosť ľudového odevu, farebnosť a bohatosť výšiviek a krása človeka v ňom.
Si so svojím aktuálnym životom spokojný, alebo čo by si na ňom chcel najviac zmeniť?
Nesťažujem sa, som vďačný za to, čo mám a čo môžem. Chcel by som, ak by to bolo možné, aby si ľudia jeden druhému viac priali a menej závideli. Aby sme nevyhoreli citovo.
Fotografie poskytol ich autor, Martin Habánek
