„Remeselník je takmer vždy na dne. Človek nezbohatne, ale prežije. A keď si uvedomí, že to vďaka práci, ktorú má rád, pochopí, že má viac, než ktorýkoľvek boháč, ktorý musí jazdiť v pancierovom aute a bývať v dome s mrežami na oknách.“ (Pavol Gregor Biely)
Ako dlho sa už venuješ brašnárstvu, a ako si sa k tomuto remeslu vlastne dostal?
Celkom komplikovane, milo aj nemilo. Bolo to v roku 2013, neskoro na jeseň. S mojou Erikou sme vtedy chodili asi rok. Všetky poznámky si zapisovala na akýkoľvek kus papiera, ktorý mala práve po ruke. Lístok z autobusu, pokladničný blok, čokoľvek. Od sestry som na strednej škole dostal perfektný diár a chcel som dať niečo podobné Erike. Kupovaný bol na mňa príliš obyčajný, povedal som si, že jej ho vyrobím ručne ako prekvapenie k Vianociam a že bude z kože. Pár týždňov trvalo, kým som si pozháňal potrebný materiál a po večeroch som mal vo svojej izbe v paneláku, kde som býval, rozložené “šitie”.
Nevedel som ani ťuk, čo práca s kožou obnáša, takže to bol dosť bolestivý proces, ale vyzeralo to, že sa to podarí. Erika ma nečakane prišla v jeden večer navštíviť a našla ma doslova s krvavými a dopichanými prstami, takže prekvapenie sa prevalilo len pár dní pred Vianocami, takmer som to už mal hotové. Potom po pár týždňoch som vyrobil prvý opasok, ten som daroval otcovi na narodeniny. A pár opaskov som vyrobil pre kolegov v redakcii, kde som vtedy pracoval. Nič extra, len som minul materiál, ktorý som si predtým nakúpil a to mal byť koniec môjho “opaskovania” a práce s kožou.
Začiatkom leta 2014 sa však všetko zmenilo, keď som dostal bozk od Zubatej a po mozgovej mŕtvici som sa odznova učil fungovať. Hovoriť a chodiť som sa naučil relatívne rýchlo. Sú však veci, ktoré ostávajú skryté a s tými to išlo ťažšie. Spev, písanie, hra na gitare… nula bodov, celé mesiace. Erika ma podporovala v tom, aby som si sadol ku koženým odrezkom a vyrábal som si malé puzdierka a drobnosti z kože. Fungovalo to, niekedy som len tak naprázdno šil stehy na kúsky materiálu, tak som sa naučil ovládať prsty aspoň sčasti, ako predtým, no aj tak to doteraz nie je tam, kde to bolo. Zmenili sa aj iné veci. Najmä tie, vďaka ktorým som mohol robiť v spravodajstve, skrátka, viac už som na to nemal nervy. Kolegovia a vedenie ma vtedy podržali, za čo som vďačný, ale po roku mi bolo jasné, že sa veci definitívne zmenili a ja na tú prácu jednoducho viac nemám. Dohodli sme sa, že z rádia odídem. Počas toho roka som si už začal riešiť webovú prezentáciu a pár výrobkov sa mi predalo aj mimo môjho bezprostredného okolia. Bolo preto prirodzené, že som začal robiť brašnárstvo naplno.
Učil si sa všetky potrebné techniky sám, alebo si aj navštívil nejakých majstrov, poprípade kurzy?
Zo začiatku som hľadal najmä na internete nejaké tipy a triky, je tam hromada úžasných materiálov, z ktorých sa dá čerpať. Ale, ako sa hovorí, že papier znesie, tak treba toto porekadlo modernizovať. Navrhujem hovoriť “obrazovka znesie”. Je úžasne jednoduché a priam neopísateľne krásne, dívať sa, ako niekto iný pracuje, ako nareže tie diely a ako tam spraví tie stehy. Potom človek vezme do ruky orezávač a kus kože, a odreže si bruško z palca (skutočný príbeh).
Navštívil som aj jedného majstra – obuvníka, ešte som býval v Bratislave. Ale bol to obuvník, takže používal úplne iné materiály a postupy. Jediná vec, ktorú robil rukami, bola obsluha strojov. Niektoré časti jeho práce dokonca ani nerobil on, šili to pre neho zväčša mamičky na materskej, alebo dôchodkyne po okolí. Po troch hodinách som odišiel. Ale naučil ma aspoň to, že nie je ručná práca ako ručná práca. Dosť ma to sklamalo, ďalej som už ani tú svoju cestu takto nehľadal, rozhodol som sa, že si ju vysekám sám.
Môžeš nám predstaviť portfólio tvojich výrobkov?
Zatiaľ najmä kožené opasky, brašny, peňaženky, puzdrá na nože, diáre a potom rôzne doplnky na želanie, ako napríklad náramky alebo brošne do vlasov. Postupne to však plánujem redukovať a viac energie nasmerovať na brašny a opasky, ponechám si už len puzdrá na nože. Ostatné veci postupne z ponuky stiahnem.
Čo vyrábaš najradšej? Je niečo čo ťa obzvlášť baví?
Jednoznačne puzdrá na nože. Je prakticky nemožné to štandardizovať, každý nôž je iný. Príde mi nôž poštou a dva týždne ho mám pred sebou na stole, kým mi nepovie, v akom puzdre chce byť. A o tom to prosto je. Brašna, diár, peňaženka či opasok; nakreslíte si strih na papier prvýkrát a každý ďalší raz už iba idete podľa toho. Sem tam s nejakými drobnými obmenami. Ale puzdro na nôž musíte vydumať úplne celé, zakaždým musíte isť od podlahy a keď potom na konci vidíte výsledok, je to pocit, ktorý radi zažijete aj nabudúce.
Predpokladám, že máš asi vlastnú dielničku. Pracuješ v nej sám, alebo ti niekto aj pomáha?
Dielňa je niekdajšia švagrova detská izba, nič extra. Nepoužívam stroje ani chemikálie, takže robím v dome, kde bývame, potrebujem vlastne len stoly a svoj peň.
Prezentujem sa svojím menom, svojou tvárou a teda svojou prácou. Všetky úkony robím sám, nemám brigádnikov ani nikoho. Jediný človek, s ktorým prídem do kontaktu v tom celom procese, je okrem zákazníka iba kuriér, ktorý mi privezie materiál a potom druhý kuriér, ktorý príde prevziať balík s hotovým výrobkom. Dokonca si sám robím aj web. Predchádzajúce dva roky som si platil intenzívne kurzy programovania, bolo to lacnejšie ako dať si spraviť hotový web. A tiež je dobré učiť sa nové veci, hoci veci, ktoré som sa učil pred dvoma rokmi, sú dnes natoľko zastaralé, že ich prakticky nemám ako využiť. Ale ide najmä o to, neprestať sa snažiť. Pomáha mi len Erika s fotkami, jej estetické cítenie je v tomto nenahraditeľné. Ja vezmem svoj najkrajší výrobok a odfotím ho a tá fotka ani mne samému nedá nič, len informáciu o tom, čo som odfotil. Kedysi som povedal, že Erika môže odfotiť pokojne aj kopu mokrej slamy, v úplnej tme a s krytkou na objektíve a tá fotka sa bude páčiť. Keďže nemám predajňu, kam by zákazníci chodili, všetku dôveru vo mňa vkladajú na základe fotiek na webe. Takže Erikin osobný vklad je v tomto omnoho dôležitejší, ako všetka on-line reklama.
Je ešte stále pravda, že „remeslo má zlaté dno“? Dokážeš z brašnárstva vyžiť?
Je to pravda, vždy bola a bude. Ale zrejme inak, než si myslíte. Keď Boh povedal “Buď svetlo”, remeselníci elektrikári už museli mať natiahnuté káble. To neznamená, že boli majetní, ale to, že museli makať prví, bez chyby, a v tom biblickom príbehu si na nich ani nikto nespomenul.
Minulý rok som čítal veselú reportáž zo svetovej výstavy informačných technológií v Las Vegas. Obrovské pavilóny najnovších technológií, ohybné displeje, 3D fotoaparáty a virtuálna realita, internet vecí a inteligentné záchody a všetky tieto super veci. V posledný večer výstavy, keď mal prísť zlatý klinec programu, mali v časti mesta, kde sa výstava konala, tzv blackout, totálny výpadok prúdu. Niekoľko hodín nefungovali wifi siete, mobily, svetlá ani električky, celý ten moderný svet stál a padal na jednom alebo dvoch remeselníkoch, ktorí museli vyhrnúť rukávy a vymeniť zhorený transformátor.
Je dobré mať novinky, ale treba si pamätať, na akom základe stoja. Preto som sa rozhodol svoju prácu stavať čo najbližšie k týmto základom. Triesločinená koža zo slovenských stád a koželužien, bez zbytočných chemikálií, odrezky môžu ísť pokojne do kompostu alebo na hnoj, farby na vodnej báze, rastlinný olej, na ošetrenie lanolín a včelí vosk… žiadne elektrické stroje, len ručné náradie, ľanové dratvy… Ide to aj inak a možno jednoduchšie, ale ja som si vybral túto cestu, lebo ju považujem z dlhodobého hľadiska za najšetrnejšiu k prírode.
Taká brašna vydrží 40-50 rokov s prehľadom. Áno, asi dizajnovo nie je vždy v súlade s najnovšími trendami, ako plastové koženky, čo prídu každý rok na trh za desatinu ceny, ale tá koženka, ktorá každý rok skončí ako plastový odpad ktovie kde, v prírode narobí strašnú paseku. Kožená kapsa je kožená kapsa a je možno pre niekoho nevýrazná, ale je taká dnes, a bude taká aj o dvadsať rokov. Koženková dizajnová vychytávka je dnes síce super cool a bomba špica, ale o rok je trápna a prinajlepšom končí v sekáči.
Myslím, že takisto je to so všetkým, to remeslo je prosto základ, ktorý možno nie je najmodernejší, ale je rozhodne zmysluplný a nevyhnutný. Dnes máme moderné pasívne domy a inteligentné domácnosti, ale na začiatku musí byť kvalitný murár, ktorý vyhrnie rukávy a postaví tie steny rovno a poriadne, a musí tam byť aj tesár, ktorý spraví ten staromódny a nudný krov, inak všetky tie modernosti ani nemáte kam namontovať. V tomto má remeslo naozaj zlaté dno, akýsi základ – na to nesmieme nikdy zabudnúť.
A čo sa týka vyžitia… Kto vymyslel toto porekadlo, mal úžasný zmysel pre humor. Má to dve roviny. Jednu som popísal vyššie, druhá je tá, že remeselník je takmer vždy na dne. 🙂 Človek nezbohatne, ale prežije. A keď si uvedomí, že to vďaka práci, ktorú má rád, pochopí, že má viac, než ktorýkoľvek boháč, čo musí jazdiť v pancierovom aute a bývať v dome s mrežami na oknách.
Už si niekedy dostal aj objednávku od nejakej „celebrity“?
Moje prvé výrobky si brali kolegovia z Fun rádia, našlo by sa medzi nimi aj pár tých, ktorých verejnosť považuje za celebrity.
Pred rokom a pol sa mi ozvali z tímu jedného z našich troch najvyšších ústavných činiteľov kvôli výrobku. Bola to milá skúsenosť, celý čas boli milí a tajnostkárski, aby neprezradili, o ktorého ide. Asi to bolo nevyhnutné kvôli nejakým štandardným bezpečnostným opatreniam, alebo čo. Dodnes neviem, či si uvedomili, že mi bolo jasné, o koho išlo, lebo odo mňa chceli, aby som dal na výrobok jeho iniciály.
Máš určite veľa zákazníkov zo Slovenska. Čo zahraničie?
Viac, ako 90% mojich výrobkov ostáva na Slovensku. Pracujem na nemeckej verzii webstránky. Ale za tých pár rokov mám výrobky v zahraničí. Sú to skôr výnimky, ale mám výrobky v Česku, Rakúsku, vo Veľkej Británii a pre jeden tanečný súbor z Maďarska som robil opasky. Momentálne mám na stole dve aktovky, jedna pôjde do Nemecka a druhá do Škótska. Internet je jedna z tých moderných vymožeností, ktorú využívam. Nepotrebujem platiť nájom za predajňu a plat predavača, lebo tomu zákazníkovi je jedno, kde je on a kde som ja. Objedná si cez internet a kuriér mu výrobok dovezie. Hodnotnejšie, než internet, je hádam už len naše členstvo v Európskej únii, vďaka čomu mi stačí prekonať jazykovú bariéru a to je už naozaj iba na mne. Učte sa jazyky, deti, aspoň trocha!
Čo bola najzložitejšia vec, akú si vyrobil?
Určite prvý diár, ktorý som robil pre Eriku. Trvalo to celé týždne a moje prsty vyzerali, akoby som si po nich párkrát prešiel oceľovou kefou. Dodnes nechápem, prečo som ho robil tak zložito.
Ľudia u nás doma si isto všimli krásnu kapsu, ktorú si zhotovil fašiangovníkom pre tohtoročnú pochôdzku. Povedz nám ešte niečo o tvorbe tejto kapsy.
To bola veľmi milá spomienka. Na Jedľové Kostoľany, na fašiangovanie a všetko, čo k tomu patrilo, naše výstupy s nebohým Ďurim (Beňom). Bolo to jediný krát, čo som sa pustil do ľudovej tematiky. Inak sa jej nevenujem, lebo výrobcov takýchto ľudovo ladených výrobkov je veľa a majú to celé parádne zvládnuté. Netušil som, ako na to, aké zvoliť zdobenie, ani nič. Kekso (Andrej Potocký) mi zadal iba približné rozmery a to bolo všetko. Spravil som ju teda tak, že som na ňu použil iba kožu. Žiadne kovové nity, dratvy, pracky, kovania… nič, len kožu. Nastavenie popruhu cez rameno, aj zapínanie je riešené len s pomocou kožených dielov. Váhal som, aký použiť motív na zdobenie, ale potom som si povedal, že keď už to má byť kapsa nie pre hocijakých fašiangovníkov, ale pre tých kostolianskych, tak nech je tam odkaz na Jedľové Kostoľany. Dal som tam erb a nenápadne odkaz na jednotlivé štále. Lebo každý, kto na Jedľové Kostoľany spomína, si spomína na ten svoj konkrétny štál, kde vyrástol, alebo tam má starých rodičov, či chalupu.
Čo na nej bolo najťažšie?
Zmestiť sa do kroja pri fotení.
Chcel by si niečo odkázať mládeži, resp. ľuďom, ktorí možno trochu pochybujú o tom, že remeslo má ešte v dnešnej dobe na trhu práce zastúpenie, alebo je im trápne sa mu venovať?
Ja ani nie, ale Helenka Biela, moja nebohá stará mama, taký odkaz mala: “Dieťa moje, za poctivú robotu sa nikdy nemosíš hanbiť.”
Dnes ľudia pracujú na pozíciách, ktoré pred desiatimi rokmi ešte neexistovali a pomaly sa z nich stáva rovnako základný prvok, akoby to bolo nejaké nové remeslo. Nevieme, čo bude o rok, či o dva, nieto ešte o desať. Z princípu teda mládeži nie je možné nalinkovať celý život. Potom sa mládež nachádza len v búrení sa. Jediné, čo môžeme, je pripraviť ju reagovať na zmeny a zvládať ich. Tak si naša mládež vždy nájde správnu cestu a poradí si za každých okolností. A generácia jej rodičov sa nebude musieť obávať o budúcnosť. Mládeži treba veriť. A trochu držať palce.
Pavol Gregor Biely, 2019
Odkaz na webstránku, Odkaz na FB
Rozhovor pripravila Danka Kellnerová. Ďalšie fotografie nájdete v našej galérii.
