Rozsiahle oblasti v okolí Topoľčianok tvoria lesy pohoria Tribeč. Tieto dubové a bukové lesy slúžili ako zdroj bohatstva miestnych pánov vo forme palivového a úžitkového dreva.
V rokoch 1877–1878 panstvo vypracovalo hospodársky plán a začali postupne drevo odpredávať súkromným firmám na pni. Drevo tak vozili robotníci po ceste vedúcej naprieč celým panstvom z Veľkých Uheriec a Jedľových Kostolian až do Topoľčianok.
V rokoch 1857 – 1890 bol majiteľom panstva v Topoľčiankach gróf Štefan Keglevich. Mal nesmierny vplyv, no ako hospodár zlyhal. Nazdával sa, že jeho majetok je nevyčerpateľný. Za krátky čas ho celý premrhal a dostal sa do veľkej finančnej tiesne. Poslednú nádej na vyrovnanie obrovských dlhov videl gróf Keglevich v nesmiernom bohatstve rozľahlých lesov.
Svojimi stykmi v armáde dosiahol, že do Topoľčianok prišla rota ženijného vojska, ktorá v rámci cvičného programu vystavala 15 km dlhú lesnú konskú železničnú trať. Dráha spájala Topoľčianky s polesím Jedľové Kostoľany. Avšak túto trať už Keglevich používať nemohol. Nedočkaví veritelia priniesli celý jeho rozsiahly majetok na bubon.
20.septembra 1890 prešiel celý topoľčiansky majetok (kaštieľ, pozemky v 13 dedinách aj s lesmi) do rúk Habsburgovcov. Za ich vlastníctva, ako aj v prvých rokoch československého štátu, sa drevo odpredávalo na základe dlhodobých zmlúv.
Prvú takúto zmluvu uzavrela firma Petö Zlaté Moravce až na dobu desiatich rokov (1913 – 1922). Petö si prenajal od arcikniežaťa Jozefa Augusta Habsburského veľkú časť lesov a lacnými silami talianskych vojnových zajatcov za biednu stravu a biedne ubytovanie dal v roku 1916 vystaviť novú úzkorozchodnú železnicu. Trasa viedla z Topoľčianok dnešnou Dlhovského ulicou, križovala cestu Machulince – Topoľčianky a pokračovala dnešnou Hostianskou ulicou, čiastočne chotárom Machuliniec až k obci Hostie, ktorú obchádzala z východu. Nad obcou vyšla pri dnešnom amfiteátri a pokračovala lesom nad Hostianskym potokom. Za obcou Hostie pod kostolianskym štálom Modoš sa rozdvojovala. Jedna trasa viedla popri bani Viktória, popod Uherele smerom na Jedľové Kostoľany a pokračovala vedľa Žitavy až do Žiarov. Druhá vetva smerovala do Hlbokej doliny (nazývanej aj Masarykova, či Karlova dolina) až k horárni Husárová pod Veľké Pole, pričom sa rozvetvovala do jednotlivých dolín Rázdiela. Autor týchto riadkov sa ako 10-ročný odviezol touto železnicou spolu s rodičmi na Husárovu lúku, kde bol v nedeľu popoludní organizovaný juniáles. Hrala tam dychová hudba a podával sa guláš.
Celková dĺžka trate s rozchodom 760 mm bola 37,5 km.
Na prepravu dreva sa používali oplenové vozne (vozeň na prevoz dlhých kmeňov stromov), k dispozícii boli aj vozne plošinové. Vozne ťahala lokomotíva parná alebo motorová. V roku 1918 sa drevo dovážalo z celého panstva na južnej strane pohoria Tribeč do drevoskladu v Topoľčiankach a na severnej strane do Bošian, z drevoskladov sa potom expedovalo k drevospracujúcim podnikom.
Samotné depo pre dva rušne sa nachádzalo v Topoľčiankach pod hlavnou cestou na Hostianskej ulici. Firma Petö zvážala lesnou železničkou aj hlinu z hlinobane v chotári obce Machulince do tehelne v Petöho závodoch. Hlina sa vozila v železných vozňoch, ktoré volali huntíky.
Ešte v päťdesiatych rokoch 20. storočia sa vo vzniknutých Štátnych lesoch Topoľčianky ťažilo približne 50 000 m3 dreva ročne. Okrem odvozu dreva slúžila železnica ako dopravný prostriedok aj pre ľudí. Železnička v Bošanoch bola zrušená už v roku 1941, železnička Topoľčianky – Karlova dolina – Žiare bola funkčná do roku cca 1959, potom bola postupne zrušená až zničená a drevo sa odvážalo autami.
Na niektorých úsekoch, kadiaľ viedla, ešte vidieť v teréne násypy. Najmä pred Jedľovými Kostoľanmi, pod vrchom Uherelo vidieť násyp aj voľným okom a na niektorých svahoch vidieť upravenú trasu, ktorou železnica prechádzala.
Azda najviditeľnejšou pamiatkou na lesnú železničku sú trámy, ktoré sa nachádzajú na malom moste ponad rieku Žitavu, ktorý je možné vidieť pod Živánskou turňou. Nachádzajú sa tu dodnes ako svedkovia čias dávno minulých.
Autor: PaedDr. Ondrej Valach
Zverejnené s vedomím a súhlasom autora.
Ďakujeme.