Tak ako každý rok, aj tento k nám zavítal fašiangový víkend s 33. ročníkom Gajdošských fašiangov. Neboli sme vôbec prekvapení, keďže u nás, v našej “Briežkovni“, sa slovo fašiangy skloňovalo už od Vianoc. Áno, od Vianoc sme formovali program, pripravovali piesne, spracovávali sme ich s hudobnými nástrojmi, upravovali nedokonalosti a samozrejme sme sa tešili na našich priateľov a na zábavu s nimi.
Ani sme sa nenazdali a fašiangový týždeň zaklopal na dvere, aj keď opäť bez snehu. My, prázdninujúci, sme to asi mali oveľa jednoduchšie ako prácepovinní. Nezaháľali sme a ešte v prázdninový štvrtok sme sa stretli, aby sme doladili posledné nezrovnalosti. S nadšením a nedočkavosťou na piatok a na celý víkend sme sa roztrúsili domov.
PIATOK:
„Stretneme sa o 14:30” vypisoval ráno displej na telefóne. Vyspatá do ružova som otvorila skriňu, vytiahla kroj zavesený na ramienku a pustila sa do svojej roboty. Čakalo ma ešte veľa chystačiek a nechcela som si všetko nechať na poslednú chvíľu (čo sa napokon aj stalo), tak hor’sa do žehlenia! Bolo skoro 14:20, keď som odchádzala z domu, snažiac sa všetky potrebné veci od kroja cez čižmy až po kabelku, zavesenú na pleci, odniesť dolu schodmi a vyrazila som na cestu ku kulturáku. Tam sme sa „nalodili“, pobalili potrebné veci od krojov po všetky nástroje a s dobrou náladou sme sa vydali na cestu na Malú Lehotu. Cestou sme ešte museli vyzdvihnúť našu Dominiku, ktorá aj s Majom absolvovali pochôdzku s fašiangovníkmi na Malej Lehote. Vždy sme vedeli, že Malá Lehota je rozhodne rozľahlejšia ako Jedľové Kostoľany, ale že až tak, to som fakt nečakala. Snažiac sa dovolať Dominike sme sa aj pokúšali orientovať v štáloch Malej Lehoty. Ale našu vymrznutú Dominiku sme predsa len medzi domami na jednom zo štálov našli.
Po príchode naspäť do hlavnej časti Malej Lehoty, teda pred Kultúrny dom, sme zistili že tu úradoval poriadny vietor, ktorý aj jarmočné stánky poodfukoval. A ťažko je muzicírovať na jarmoku, ktorý ani nebol. A čo urobíme teraz? Program začínal až večer a točiť sa domov bolo zbytočné. Tak sme to aspoň vyriešili dobrým jedlom a brali to optimisticky s tým, že aspoň máme dosť času prichystať sa, učesať sa a poriadne sa ustrojiť.
Po celodennom snežení, ktoré k večeru trochu ustalo, sme už všetci krásne vychystaní prešli do budovy, kde sa odohrával hlavný program. Zvítali sme sa so svojimi kamarátmi a priateľmi, spoznali aj nové tváre a všetci spoločne čakali na začiatok programu. Už ako každý rok sme trochu vedeli čo nás čaká. Určite tam boli trochu stresy, ale aj zábava. Aj my dievčatá sme už vedeli, že nás ako každý rok zavolajú s fašiangovníkmi tancovať (to je taká predpríprava na pódiu, aby sme aj vedeli čo nás čaká a koľko ľudí na nás čaká). Po dlhšom čakaní prišiel rad na nás. Už bosé sme pobrali nástroje a všetko čo bolo treba a prešli do miestnosti medzi pódiom a miestnosťou pre účinkujúcich. Znova sme si pripomenuli „plán hry“, až sa otvorili dvere z ktorých vyšli účinkujúci pred nami. Prišiel rad na nás. Odovzdať ľuďom to, čo sme dlho trénovali a cvičili. Ideme na to. Najprv išla časť z našich detí, ktorým to išlo ako po masle, ani sme sa nenazdali a už sa ukláňali na pódiu. Potom sa náš jediný chlap prezentoval gajdošským sólom a po ňom prišiel náš „dievčenský“ čas. Keď sme sa dostali na pódium, nervozita úplne padla a snažili sme sa ľuďom ponúknuť čo najviac. Čo najviac radosti. Čo najviac zábavy. Ako lusknutím prsta prišla naša posledná pesnička a zrazu sme za potlesku ľudí z pódia odchádzali. V zákulisí sme zhodnotili naše vystúpenie a pripomenuli si, že zajtra ideme na to znova.
Po skončení celého programu sme sa nevedeli rozhodnúť, kde sa pôjdeme zabávať, tak sme zostali aj chvíľku tu a potom sme sa išli zabávať domov. Hádam každý sa ten večer prezentoval so svojou špecifickou hrou, či spevom a veru sme si aj zatancovali, skoro až do samého rána s našimi priateľmi zo Slovenska, Česka, Grécka, Macedónska, Poľska. Jednoznačne môžem povedať, že hudba spája. Keď už hrali troje gajdy z rôznych štátov, macedónsky bubon a goralská basa dokopy, tak to už niečo bolo.
Rannú hodinu, do ktorej sme vydržali takto vystrájať, radšej ani nebudem spomínať. Poviem len, že Dominika a Majko mali dve hodiny na vyspanie sa, raňajky a presun na pochôdzku Jedľovými Kostoľanmi.
SOBOTA:
Ráno už bolo ťažšie, hlavne čo sa vstávania týka. Po skvelej piatkovej zábave nasledoval druhý víkendový deň. Budík na ôsmu sa ozýval celou izbou pokiaľ som nestlačila ODLOŽIŤ. Takto asi aj štyri, či päťkrát. Pokiaľ sa zrazu z osem hodín stalo pol jedenástej. Tento čas ma vystrelil z postele ako raketu. Rutina ale bola stále tá istá ako v piatok, okrem toho, že som mala viac času, čo som veľmi ocenila. Schmatla som kroj prevesený cez stoličku, zobrala žehličku a znova sa pustila do roboty.
Poobedie predsa len už bolo lepšie. Po dome už rozvoniavali čerstvo vysmažené šišky a fánky, ktoré som tento rok pomáhala robiť aj ja. A popri tom si z nich sem-tam aj zobnúť. Veď neboli pre nás, ale pre fašiangovníkov, ktorí už každou chvíľou mali prísť. S apkom sme vyniesli pred bránku stolík ako každým rokom, aby si aj susedia mali kde občerstvenie pre fašiangovníkov položiť. Všetko sme vyniesli a prichystali do ich príchodu. Po príchode zatancovali ten náš známy „palicový“ a aj dievky a ženy (aj so mnou) vytancovali.
Vytancovaná a so šiškou v ruke som už bežala pred kultúrny dom (behom, keďže nebývam najbližšie), kde sme ako domáca skupina muzicírovali na jarmočných trhoch. Hodinové ručičky sa blížili ku šiestej hodine, čo znamenalo, že program čoskoro začne. My už poobliekané a učesané sme dávali ešte dokopy posledné potrebné veci a aj rekvizity na detskú scénku. A tak sme sa potom s naladenými nástrojmi i zladenými hlasmi a so všetkým čo bolo potrebné, mohli presunúť čoraz bližšie a bližšie k pódiu. „Plán hry“ bol presne taký ako na Lehote a plánu sa bolo treba držať. Aj tu, na domácom pódiu boli nejaké stresové situácie, ale snažili sme sa ľuďom ukázať radosť a spríjemniť im chvíle a ponúknuť zážitok z nášho vystúpenia.Všetko išlo ako po masle a po vystúpení sme sa tešili na zábavu, kde hrali skvelí muzikanti, tak ako kedysi – až do rána bieleho.
NEDEĽA:
Čert by to ranné vstavanie mohol zobrať. Ale skvelú zábavu a celkovo fašiangy treba aj nejako zavŕšiť. To sa každoročne uskutoční Gajdošskou svätou omšou v našom kostole. Vstávanie vážne nebolo ľahké, ale taký krásny moment, ako je táto svätá omša, snáď ani neexistuje. V kostole znejú nástroje, gajdy, spev a všetci sú krásne ustrojení v krojoch. Prvé organizačné pokyny bývajú veľmi chaotické a popravde aj tak nikto nevie čo má robiť, ale to sa vždy objasní a dá sa to celé nejako dokopy. Svätá omša prebehne vždy ukážkovo, bez chyby. Aj keby aj nejaké chyby boli, nikto by si ich asi ani nevšimol. V konečnom sprievode vychádzame z kostola a pred kostolom sa bavíme s priateľmi, kamarátmi, je to také miesto, kde sme všetci pokope, už pohodoví, že to máme za sebou. Ako každý rok, čaká nás ešte slávnostný obed. Po ňom prichádzajú tie smutnejšie chvíle – ukončenie toho nášho Gajdošského trojdnia a lúčenie s tými, ktorí k nám zavítali z blízkeho okolia, vzdialenejšieho okolia a aj spoza hraníc. Ale vždy si povieme že toto nie je koniec.. vidíme sa aj o rok! A možno aj skôr, pretože ani netušíme, ako a kedy sa naše cesty znova prepletú.
Foto: Michal Cilc Photography a Karol Psota