Zabudnite na ohňostroj, vianočný punč či vysvietené balkóny. Poďte sa so mnou preniesť v tomto hektickom čase do času pomalšieho, pokojnejšieho ale aj ťažšieho. Pozrieme sa na to, ako naši prastarí rodičia a ešte aj ich rodičia prežívali zimné obdobie. Prezradím Vám, že možno v skutočnosti nie je rok 2020, že adventný veniec vôbec nebol to, čím je teraz a že nový rok kedysi nebol až tak dôležitý ako ten hospodársky.
Hospodársky rok verzus kalendárny rok
Hneď na začiatok tohto článku si musíme povedať, že začiatok roka je počas našej existencie veľmi diskutovaný. Európske národy totiž nemali presne stanovený dátum pre Nový rok, okrem Rimanov, u ktorých sa začínal 1. marca. V roku 153 pred našim letopočtom sa Nový rok presunul na 1. január. Keď sa roku 46 zaviedol v Rímskej ríši juliánsky kalendár, Nový rok sa ustálil na 1. januára. V tom čase síce kresťanská cirkev prevzala juliánsky kalendár, ale dátum Nového roku stanovila na 6. januára. V priebehu storočí nastali ďalšie presuny na december, január, marec, až nakoniec roku 1582 pápež Gregor VIII. a následne pápež Inocent XII. určili za začiatok nového roka 1. január.
Našich predkov však oveľa viac ako kalendárny rok zaujímal ten hospodársky. Skúsme preto na chvíľu myslieť ako oni. Základom bolo uživiť seba a svoju rodinu. Preto sa ich rok – nazvime ho hospodársky – začal na jar s prvým sadením a končil sa po zbere poslednej úrody. Vtedy nastávalo aj zimné obdobie. Tak a teraz, keď to už vieme, sa môžeme pozrieť na to, ako toto zimné obdobie naši predkovia prežívali.
Zimné práce
Aké boli typické zimné práce? Nuž všetky, na ktoré nebol čas počas jari, leta a jesene. Na konci jesene a na začiatku zimy sa nakladala kapusta do sudov, robili sa zabíjačky a hospodárske zvieratá sa pomaly pripravovali na zimu (sťahovanie dobytka z pasienkov).
S „tlačením kapusty“ sa spájajú aj rôzne piesne, napríklad: ,,Gazdiná gazdiná, kapusta ti zhnila, a to šetko preto, žes hu neumyla“:
Na zabíjačke sa spravidla stretla celá rodina a aj susedia. Každý hospodár si svoju svinku zabil a spracoval sám, neskôr si na túto činnosť začali volať mäsiarov. O dobrotách zo zabíjačky ani nemusím písať. U nás to boli hlavne hurky, klobásky a oškvarky. Gazdiná pohostila pracantov čerstvým pečeným mäsom či krvavničkami.
Neskôr, keď nastal mráz a zima bola už naisto na mieste, začali sa ženy stretávať na priadkach či páračkách. V zime sa tkalo plátno, ktoré bolo vyrobené z konopných a ľanových nití. Dievčatá si pomaly tkali a vyšívali svoju svadobnú výbavu: sviatočné rukávce, uteráky, šatky, zástery, obliečky a pod.
Samostatne by som spomenula páračky, ktoré sa u nás ešte pred niekoľkými desaťročiami pravidelne konali. Na páračkách sa stretli susedy, ale často aj ženy pozbierané z každého kúta dediny. Staršie ženy učili tie mladšie nielen párať perie, ale zaúčali ich do všelijakých ženských tajov. Okrem toho si ženy často okrem klebiet rozprávali aj strašidelné príbehy. Nečudo, že sa niektoré aj domov báli ísť a ostali často sedieť u susedy aj do hlbokej noci. Občas ich navštívili mládenci, spolu si zvykli zaspievať. Nie jednu dievku vyprevadil domov mládenec. A ktorý jej bol súdený do života si každá vedela vyveštiť v nasledujúcom „stridžom“ období, na ktoré sa viaže veľa povier a zvykov. Prvým takým dňom je príchod Svätého Martina na bielom koni, deň Svätej Kataríny, Svätý Ondrej, Svätá Barbora, Mikuláš a Svätá Lucia.
Deň svätej Kataríny (25. november)
Katarína na ľade a Vianoce na blate, či Katarína na blate a Vianoce na ľade. Pranostika, podľa ktorej sa kedysi dalo predvídať počasie spoľahlivejšie, ako dnes, keďže v súčasnosti sa klíma stala dosť nepredvídateľnou.
U nás sa deň svätej Kataríny spája s katarínskymi zábavami, ktoré boli poslednou možnosťou sa zabaviť pred adventným obdobím. Je to však aj deň, keď strigy začali vystrkovať rožky. Po dedinách zvykli chodiť mládenci a plieskať bičmi aby strigy odplašili. Je paradoxom a vlastne aj záhadou prečo sa stridžie dni začínajú práve na sv. Katarínu, nakoľko táto svätica bola známa ako horlivá kresťanka, ktorá sa nenechala ani samotným cisárom ovplyvniť a bojovala za kresťanov. Ten ju dal za jej skutky mučiť a neskôr aj sťať. Katarína zomrela asi v roku 311-313. Jej ostatky odniesli na horu Sinaj, kde dodnes stojí Kláštor svätej Kataríny.
Po Kataríne začína advent. Za vznik adventného venca vďačíme teológovi Johannovi Heinrichovi Wichernovi, ktorý v polovici 19.storočia urobil pre svojich zverencov drevený veniec s 24 sviečkami – na každý deň do Vianoc jednu. Časom sa počet sviečok znížil na terajšie štyri, na každú adventnú nedeľu jedna.
Svätý Ondrej (30.11.)
Ondrej patril medzi Ježišových apoštolov. Po Ježišovej smrti bol misionárom. Popravili ho priviazaním na šikmý, tzv. svätoondrejský kríž.
Svätoondrejskú noc najviac očakávali slobodné dievčatá. Aj u nás sa snažili dievčatá stoj čo stoj zistiť, kto bude ich nastávajúci. Ak to chcete zistiť aj vy, vyjdite večer za tmy von, traste plotom a pri tom odriekajte: ,,Plote, plote, trasiem ťa. Svätý Ondrej prosím ťa. Daj mi tejto noci znať, s kým ja budem pred oltárom stáť!“ nuž a z ktorej strany pes zašteká, odtiaľ budete mať ženícha.
Svätá Barbora (4. december)
Svätá Barbora je patrónka baníkov. Podľa legendy žila v hlavnom meste maloázijskej Bitýnie v Nikomedii. Keď sa stala kresťankou, dal ju jej otec zavrieť do veže pri dome, odkiaľ sa jej podarilo ujsť. Útočisko našla v skale, ktorá sa pred ňou roztvorila. Zradou sa dostala do rúk súdu, ako kresťanku ju odsúdili na smrť a vraj, keď jej otec mečom sťal hlavu, z neba udrel blesk a otca zabil.
So svätou Barborou spojené pranostiky ,,Svätá Barbora ťahá sane do dvora“, či „Po svätej Baruši, dávaj pozor na nos aj na uši“. Z počasia v tento deň zvykli ľudia predpovedať, ako má byť aj nasledujúce dni. Lebo vraj aké je počasie na Barboru, také býva až do Vianoc. A keď ovocinári videli na stromoch srieň, verili, že budú mať na rok hojnú úrodu. Aj hospodári sa tešili z bielo poprášených lúk, lebo tráva tak mala bujne rásť a z nej mali skosiť veľa voňavého sena.
Svätý Mikuláš (6. december)
Príbeh biskupa Mikuláša asi všetci dobre poznáme. Verím, že ak si pripomenieme fakty, nikomu postavu dobrého strýčka Mikuláša nepokazíme. Práve naopak. Narodil sa asi roku 270 v Malej Ázii. Vďaka nevšednej obetavosti a dobrote bol obľúbený medzi ľuďmi. Stal sa biskupom v Myre. Počas svojho života vykonal veľa dobrých skutkov. Troma vrecúškami so zlatom zachránil tri chudobné devy, ktoré ich otec určil za neviestky. V 9. storočí určila cirkev za sviatok svätého Mikuláša 6. december aj z toho dôvodu, lebo začiatkom stredoveku prebiehali v mestách celej Európy obyčaje predlsnovratového obdobia, spojené so sprievodmi masiek a výmenou rôznych darov. Z náboženského hľadiska išlo o nevhodné obyčaje, ktoré mala nahradiť nová náboženská tradícia s ústrednou postavou svätého Mikuláša.
Kedysi v dedinskom prostredí chodili miesto Mikuláša typické zimné postavy ako medveď, či slamenák. Inak to nebolo ani v našej obci. Kedysi sa vybranému mužovi okolo nôh a rúk pripevnila slama. Spolu s ním chodil aj čert. Deti sa museli vedieť pekne pomodliť. Kto sa nevedel, čert vytiahol z vreca slamu a kázal mu, aby si na ňu ľahol. Potom ho „trepal“ dovtedy, kým mu dieťa nesľúbilo že už bude dobré. Všetky deti však boli obdarované jabĺčkami, orechmi alebo hruškami. Nuž, vďaka za toho dnešného „modernejšieho Mikuláša“.
Deň svätej Lucie (13. december)
Je to ďalší zo stridžích dní. V tento deň sa cesnakom spravili tri krížiky. Jeden na dvere, druhý na čelo a tretí na hruď. Dievky sa obliekli do bielych plachiet, zakryli a zamúčili si tváre. Chodili po dedine vždy v malých skupinkách. Nosili so sebou krídlo z husi a keď prišli do domu, bez slova a rýchlo oprášili nábytok, vymietli kúty a pec. Týmito úkonmi vyháňali z domu zlé sily.
Od Lucie do Vianoc, každá noc má svoju moc. Na Luciu bolo treba vyrezať stolček spojený bez jediného klinca. S Luciou boli spojené aj ľúbostné veštby. Dievčatá si pripravili 13 lístkov s menami chlapcov. Každý deň jeden lístok bez pozretia spálili. Posledný lístok si prečítali. Ten mladík, ktorého meno stojí na papieriku, bude jej nastávajúci.
Prečo ľudia verili že práve na Luciu číha najväčšie nebezpečenstvo stríg? Nuž, na tento deň pripadá najkratší deň v roku. Vrcholil úbytok svetla a strach ľudí bol príliš veľký.
Z kresťanského hľadiska vieme o svätej Lucii povedať, že sa narodila koncom 3. storočia v Syrakúzach na Sicílii v rodine bohatých kresťanov. Keď chcela matka Luciu po smrti manžela vydať, Lucia ženícha odmietla a podľa legendy, ktorá sa ujala najmä v rómskych krajinách, mu poslala na miske svoje vylúpnuté oči. Panna Mária ju zato odmenila ešte krajšími očami. Keď sa Luciina chorá matka zázračne uzdravila pri hrobe svätej Agáty, ktorej Lucia potajme zasvätila svoj život, matka rozpredala celý ich majetok a spolu s dcérou podporovala chudobných. Ohrdnutý ženích obžaloval Luciu z márnenia majetku a z kresťanstva, začo ju uväznili. Odmietla sa vzdať kresťanskej viery a 13. decembra roku 304 jej kat prebodol hrdlo. Od 5. storočia začala cirkev Luciu uctievať ako sväticu.
Ťažko je tak dlhú históriu, ako je ľudstvo samé, zhrnúť do pár riadkov článku. Na zvyky sa môžeme pozerať z rôznych hľadísk. Dôležité je však jedno. Tento zimný predvianočný čas je čas stíšenia sa, premýšľania, spolunažívania s blízkymi, udobrovania sa a hodnotenia uplynulého roku. Je to čas prípravy nielen nášho tela, ale hlavne našej duše na príchod Spasiteľa, alebo na príchod Nového roku, či nového začiatku. Tak ako sa spomalí príroda, aj pre nás je prirodzené sa na chvíľu sa zastaviť a pokúsiť sa byť na jar o niečo lepší.
Zdroje:
Obrázky svätých: www.zivotopisysvatych.sk
Zora Mintalová Zubercová, Tradície na Slovensku
Kniha Jedľové Kostoľany
Bernard Garaj, Gajdošské piesne z Malej Lehoty, Veľkej Lehoty a Jedľových Kostolian
Katarína Nádaská, Slovenský rok