Keď som spracovával Históriu Uhoľnej bene Michaeli – Viktória Obyce, Jedľové Kostoľany vďaka p. Zmrzlému sa mi dostal do rúk článok p. Ondreja Sivčáka: Ukrýva Baťova uhoľná baňa zlatý poklad? (reg. noviny, 9.8.2004)
Keďže s touto problematikou som sa stretol ešte v 40-tých a 50-tých rokoch min. stor. z rozprávania v bani pracujúcich baníkov (narodil som sa a mladosť som prežil v obci Hostie, z ktorej takmer 40 občanov pracovalo v uhoľnej bani), o to ma tento článok viac zaujal a aj preto sa chcem s ním podeliť s čitateľmi našich novín (takto si to želal aj autor výpovedi – p. Štefan Čemez z Nitry).
P. Čemez v článku tvrdí, že pozná miesto, kde by mal byť ukrytý zlatý poklad Slovenského štátu. V 50-tých rokoch sa to dozvedel od muža, ktorého stretol pri štôlni uhoľnej bane, ktorá v tom čase už bola uzavretá. Hovorí: „V rokoch 1948 – 1952 som pracoval ako lesník v Lesnom závode Topoľčianky, na polesí Obyce. Býval som asi 2 km za obcou v administratívnej budove bývalej uhoľnej bane Viktória Obyce, fa. Baťa. Nachádzala sa v lokalite, ktorú som vtedy spravoval. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Jedného dňa v poludňajších hodinách som sa vracal domov okolo bane. Pri jej vchode postával neznámy 40 – 50 ročný muž spoločenskom obleku. Po vzájomnom pozdrave sme sa dali do rozhovoru. Podľa spôsobu vyjadrovania som usúdil, že je to vzdelaný človek. Nechcel som sa ho priamo pýtať čo tu robí, tak som mu iba povedal, že ak ide na hríby, je už neskoro a že takto vyobliekaný sa do lesa ani nechodí. Keď som ho takto vyprovokoval, povedal, že on na hríby neprišiel.“
Počas stretnutia sa p. Čemez dozvedel, že muž si prišiel pozrieť miesto, na ktoré cez povstanie doviezli a ukryli časť zlatého slovenského pokladu. Ďalej hovorí: „Povedal, že on sa už asi Slovenského štátu nedožije a preto ma požiadal, ak sa ho dožijem ja a uznám, že poklad bude použitý v prospech novej Slovenskej republiky, mám túto skutočnosť oznámiť na príslušnom mieste, prípadne ju zanechať mojim deťom. Od tohto času ma zaujímali všetky správy a informácie, ktoré sa týkali slovenského zlata. Doteraz som počul, čítal o štyroch verziách osudu druhej polovice slovenského pokladu. Jena z nich ma zaujala. V jednej relácii Slovenského rozhlasu hovoril na túto tému človek, ktorého meno som nezachytil . Je vraj ukrytý niekde na Slovensku – na utajovanom mieste“. Pán Čeméz je presvedčený, že týmto miestom môže byť niektorá zo štôlni uhoľnej bane neďaleko Obýc. Vedú ho k tomu niektoré indície z dávnejšej minulosti, ale aj súčasnosti:
„Keď som prišiel bývať do banského bytu v katastri obce Obyce, na niekdajšom nádvorí tejto bane, , v ktorej sa už nepracovalo, stál bezvýznamný drevený triedič na uhlie. Ale strážili ho dvaja veľmi dvore platení strážnici. Vchod do štôlne bol zamurovaný. Čo vlastné vtedy strážili?“
Alebo rok 1998: vtedy podľa vyjadrenia, ktoré nám poskytla Jana Pôbišová z komunikačného odboru MV SR. „Vojenský záchranný pluk CO Malacky a banská záchranná služba z Prievidze nacvičovali možné nešťastie v bani. Išlo o praktické cvičenie záchranných zložiek pri vyslobodzovaní osôb z podzemných priestorov po zosuvoch pôdy, nie o prieskum na hľadanie zlata“, uvádza sa vo vyhlásení.
Pána Čemeza však toto stanovisko neuspokojuje. Argumentu je aj výstrižkom z novín SME (23.7.1998): „Prievidzským banským záchranárom sa nedávno podarilo čiastočne objasniť jednu záhadu v starých banských štôlňach bývalej uhoľnej bane pri obci Obyce v okrese Zlaté Moravce. Skupina 10-tich členom Hlavnej banskej záchrannej stanice z Prievidze pod vedením veliteľa Bohumila Homolu sa v júli zúčastnila na taktickom cvičení pluku CO. Záchranári počas cvičenia v jednej z bočných chodieb narazila na spráchnivené, polorozpadnuté drevené debny. Debny boli plné zubnej pasty Kalodont. Potom vchod do bane zamurovali.“ Záhadou zostáva, prečo vojaci v období vojny schovávali do bane zubnú pastu. Možno to bol len odpútavací manéver a cennosti ukryli v inej časti – hovorí pán Čemez. S pribúdajúcimi rokmi rozmýšľa nad strateným (ukrytým) zlatým pokladom Slovenského štátu čoraz častejšie. Príbeh sa takto rozhodol odovzdať najširšej verejnosti., Čo keď predsa.
Spracoval: Mgr. Gregor Turčan
článok vyšiel v novinách Naše Moravce (máj 2008)